MARTIN BRNA
O tom, že nikdy nie je neskoro, svedčí aj Martinov prípad, ktorý sa do výberového programu dostal až po štyridsiatke.
Neskorý začiatok
Vždy som skôr inklinoval k atletike, futbal som začal hrať dosť neskoro, až v prejťanskom doraste ako brankár. Potom nebol čas ani priestor, prišla vojenčina, práca. Až v tridsiatke ma volali do Slavnice, ktorá po dlhej odmlke chcela opäť hrať. Šatne boli cez cestu, chýbalo zábradlie, a tak nedostali pasport, tak z toho nič nebolo. Chceli ma v Kameničanoch, kde bolo málo hráčov, tak som išiel pre registračku do Prejty, kde bola situácia podobná. Ostal som tam dve sezóny, zahral si aj proti Borčiciam, rozhodol som sa pískať.
Prerušovaná kariéra
Po skončení hráčskej kariéry som sa prihlásil na rozhodcovské skúšky a v roku 2010 prišli prvé zápasy v rozhodcovskom drese. Po čase som musel odísť pracovne do Francúzska, ale po návrate som sa k rozhodovaniu vrátil. Prvý zápas bol v Borčiciach na čiare, kde si ma vyžiadal Vinco Kováčik, ktorý mi v začiatkoch veľmi pomohol aj s Paľom Švecom. Chodil som s nimi na prípravné zápasy, kde som sa veľa naučil.
Traja hráči mali po osem nominácií Čítajte
Nepríjemný zážitok
Prvý zápas ako hlavný rozhodca bol duel 8. ligy v Kameničanoch, ktorý mi vyšiel. Ani v ďalších zápasoch neboli problémy, až prišiel zápas v Ilave, kde ma inzultoval domáci hráč a zápas som musel predčasne ukončiť. To bolo jediný raz.
Splnený sen
Vždy som mal ambíciu zapískať si aspoň v 5. lige. Aj keď som neskoro začínal, mám už 41 rokov, chcem dokázať, že na to mám. Šanca bola už viackrát, ale vždy komisia vybrala iných. Krajská súťaž je náročnejšia na čas a sú tam oveľa väčšie vzdialenosti. Pracujem v štvorzmennej prevádzke, keď som bol v novej práci ešte krátko, nemohol som si dovoliť povedať, sorry, neprídem, lebo idem pískať niekam ďalej. To by som asi rýchlo skončil.
Na veku nezáleží
Aj keď pre niekoho vekovo nezapadám do programu talent, ktorý je väčšinou pre mladých perspektívnych rozhodcov s túžbou ísť vyššie. Teším sa, že sa opäť niečo naučím, vek nie je dôležitý, dôležitá je výkonnosť a ambície.
Rýchla doba
Myslím si, že u nás chýba systém získavania a výchovy rozhodcov. Nový adept príde, vyskúša si, a ak náhodou príde problémový zápas, ujde. Treba nových rozhodcov hľadať, sami prídu ťažko. Vidieť, že chýba stredná generácia. Keď som začínal za predsedu komisie rozhodcov Rada Sluka, ak som sa chcel dostať do najvyššej oblastnej súťaže, musel som už mať niečo za sebou. Prípravky, žiaci, dorast, nižšie súťaže mužov. Trvalo mi to tri sezóny. Dnes je to tak, že stačí necelý rok a už sú v najvyššej súťaži. Najlepšou školou sú najnižšie súťaže, kde často niet asistenta. Čo si kto navarí, musí si aj zjesť.
Chyby sa robia
Nik nie je neomylný, aj mne sa viackrát stalo, že som zmenil rozhodnutie, ale vždy na podnet asistenta či hráča. Stalo sa mi, že som udelil kartu za faul, ale prišiel hráč, ktorý povedal, že faul na neho nebol, tak som kartu odvolal. V D. Breznici som videl z môjho pohľadu penaltový zákrok, no asistent ma zavolal, že hráč prifilmoval a penalta sa nekopala.
Kartový rekord
Zo začiatku som nemal problém ťahať karty, rekord bol v zápase Udiča – Kvašov, kde som udelil pätnásť žltých a tri červené karty, a to som sa ešte krotil. Rozhodca je ako víno, zreje, starší rieši veci inak, s chladnou hlavou. Nezabúdam na slová R. Sluka, že pískať by sa malo nie podľa pravidiel, ale v duchu pravidiel. Veľmi sa mi páčia talianski rozhodcovia Collina a Rizzoli
Dôležité pravidlá
U nás veľa hráčov nepozná pravidlá, aj teraz naposledy bolo 96 zmien. To, čo bolo pred dvadsiatimi rokmi, bolo jednoduchšie. Keď bola ruka, pískala sa, teraz musí rozhodca vyhodnotiť, či bol úmysel alebo nie. Rozhodca si musí vedieť rozhodnutie obhájiť, ak to dokáže, hráči sklopia uši, lebo inak je problém. Preto dosť obehávam situácie, hráčom som za zadkom. Je to dobré, lebo keď vidia, že som pri akcii, neprotestujú.
Nerobím rozdiely
Hlavný rozhodca má zodpovednosť, no asistent tiež, ale už nie je najdôležitejší. Väčšinou som hlavný rozhodca, ale na čiare si zápas viac užijem, je to relax, aj keď je to ťažšie neustále behať hore dole a sledovať hru. Na krajskú súťaž sa teším, uvidím, ako sa mi to podarí skĺbiť s prácou. Verím, že sa mi bude dariť a nesklamem.
GABRIEL CABAJ
Rozhodcov, ktorí začali pískať dorasteneckom veku, je viacero, ale aby sa stal rozhodcom žiak, to je skôr raritou.
Žiak kontra starí páni
Až do kategórie mladších žiakov som hral futbal za Ilavu, ale veľmi mi to nešlo, tak som to nechal. Futbal ma bavil, hrával ho aj otec, tak som raz skúsil pískanie na turnaji starých pánov. Bolo to zaujímavé, keď okolo mňa behali páni možno aj o štyridsať rokov starší. Snažil som sa, oni ma rešpektovali, a tak som si povedal, že to skúsim naozaj. Prihlásil som sa, urobil skúšky a mohol som začať rozhodovať v oblastných súťažiach.
Bezplatné zápasy
Prvý zápas som rozhodoval ako dvanásťročný o tri roky starším žiakom. Bolo to bez odmeny, nik mi nenadával a rodičia ma pochválili. Štatistiku si nevediem, takže presne neviem, koľko duelov som odpískal. Mládežníckych bolo najviac, zo začiatku najmä prípravky a žiaci, ale aj dorast. Potom prišli na rad zápasy mužov, čo bola iná káva, ale zvykol som si. Vlani som sa dostal do najvyššej oblastnej súťaže a debut bol na jeseň v Bolešove proti Lysej. Zápas bol dobrý, hostia viedli 0:2, ale domáci otočili na 5:2. Problémy neboli, s pre- miérou som bol spokojný. Postupne som dostával delegačky na ďalšie mužské duely, ktorých mám na konte niečo viac ako dvadsať
Biele miesta
S píšťalkou som pochodil väčšinu ihrísk v bývalom považskobystrickom okrese, no stále sú miesta, kde som nerozhodoval alebo vôbec nebol. Nikdy som nebol napríklad v Trstí, Lúkach, Prečíne, ale nepískal som ani v neďalekých Kameničanoch. Ešte zo žiackych duelov mi utkvela v pamäti Vrchteplá, kde nás prekvapil výstup hore kopcom na ihrisko.
Dorast a čiara
Z rôznych vekových kategórií mi najlepšie sedia zápasy dorastencov. Možno je to tým, že sú to moji rovesníci, neviem. Žiaci majú väčší rešpekt, asi preto, že som už povyrástol (smiech). S mužmi je to osobité, pretože je tam vekový rozdiel. Mám rešpekt a pred zápasom je cítiť trochu aj stres, ktorý však na ihrisku opadne. Ak si mám vybrať, lepšie sa cítim ako asistent, tam si zápas užívam. Sústredím sa na hru, pokriky si nevšímam. Keď som ako hlavný, snažím sa byť čo najbližšie v centre diania.
Kartové rekordy
Keď som začínal, kartami som nešetril, aby som mal rešpekt. S pribúdajúcimi zápasmi na konte som ich začal dávať menej, ale v poslednom čase sa to nejako rozbehlo. Rekord sa mi podaril v zápase Papradno – Dulov 2:0, kde som udelil spolu desať žltých a jednu červenú kartu, ktorú dostal už predtým potrestaný hráč na priamo. V zápase Bolešov – H. Poruba som vylúčil po druhej žltej karte hráča hostí. Asi po týždni som sa s ním stretol. Povedal, že v prvom momente mi chcel vynadať, ale keď si to premyslel, zistil, že som mal pravdu. Aj takáto vec dokáže potešiť.
Rozhodcovské vzory
Z medzinárodných rozhodcov sú to Maďar Kassai a Talian Rizzoli, u nás Rado Sluk, ktorý mi v začiatkoch, keď bol predseda komisie rozhodcov, veľmi pomohol. V oblastných súťažiach mám s kolegami, až na malé výnimky, veľmi dobrý vzťah. Starší dokážu poradiť, čo si vážim a cením. Sú však aj takí, možno jeden, dvaja, s ktorými prehodíme zopár slov, a to je všetko.
Sen o kariére
Projekt talent posúva najmä mladších rozhodcov vyššie, kraj je vyšší level. So skúškami som problém nemal, fyzicky som v pohode a pravidlá sa snažím študovať stále, pretože každú chvíľu sú nejaké novinky. Myslím, že zvládať sa to bude dať, momentálne som tretiak na dubnickom gymnáziu. Chcem pokračovať vyššie, ambíciou sú zatiaľ súťaže SFZ. Počul som o rozhodcovských stážach, kde v Portugalsku na mládežníckom turnaji rozhodujú amatéri. Rád by som si niečo podobné vyskúšal. Nič nie je zadarmo, ak chcem ísť vyššie, musím dobre pískať. Niekedy stačí rok na postup, inokedy jeden nevydarený rok pokazí ďalšiu kariéru. Náš rozhodca Očenáš to dotiahol na medzinárodnú scénu v 25 rokoch, no takých ako je on, je jeden zo sto.
DENIS JANČEK
O rozhodcovskej kariére rozhodlo zranenie a otec.
Z kapitána rozhodca
V Dubnici som od šiestich rokov hrával za žiakov v strede zálohy alebo ako stopér. Ka-riéra trvala iba deväť rokov, pretože prišlo zranenie triesla a futbal musel ísť bokom. Po čase mi začal chýbať ,a tak som sa rozhodol po vzore môjho otca stať sa rozhodcom. Od malička som sa zaujímal, ako sa mu darilo vo funkcii, takže spúšťací mechanizmus zafungoval. Ako hráč som s rozhodcami nemal problémy, väčšinou som býval kapitán. Iba raz som dostal červenú kartu od rozhodcu Murína. Súper ma pri súboji držal, tak som ho odsotil.
Neľahký začiatok
Pravidlá som ovládal zo zápasovej praxe, myslel som, že ich ovládam. Keď som ich čítal pred rozhodcovskými skúškami, zistil som, že tomu tak nie je ani zďaleka. Testy som zvládol bez problémov, rovnako aj fyzické testy. Zranenie sa upokojilo, a keď nemám záťaž šesťkrát týždenne, zvládam to. Prvé tri zápasy som pískal bez náhrady, iba na skúšku. Potom som bol na čiare v Košeci na zápase žiakov a nasledovali zápasy v Prejte, kde som bol na doraste a mužoch ako asistent rozhodcu Pastorka. Mám na to zlé spomienky, nebol som zvyknutý, že mi ľudia nadávajú. Paradoxne to bolo v Prejte, kde máme rodinu, no domáci neuniesli prehru. Priznám sa, po zápase v šatni mi to prišlo ľúto a chvíľu som dokonca rozmýšľal, že s rozhodovaním skončím. Poučil som sa, už si to tak neberiem, teraz jedným uchom dnu, druhým von.
Tréma rýchlo zmizla
Pred prvým zápasom mužov v najvyššej oblastnej súťaži v Bolešove som od rána pociťoval trému, hovoril som si, že dnes to už príde. Na čiare mi robili asistentov M. Sluk a Zigo, delegátom bol Mičúch. Zápas bol bez problémov, domáci nepremenil penaltu. S výkonom som bol spokojný a takisto aj ostatní zúčastnení. Štatistiky si zatiaľ nevediem, neviem povedať, po koľkom odpískanom zápase som sa dostal do funkcie hlavného.
Cenné skúsenosti
Rozhodcom som od februára 2016, takže skúseností je zatiaľ pomenej. Snažím so čo najviac všímať si starších kolegov alebo otca. Viem, že kedysi to mali mladí rozhodcovia zdĺhavejšie, aby sa dostali vyššie, no situácia je taká, aká je – rozhodcov nie je dostatok. Pri rozhodovaní sa nesnažím príliš na seba upozorňovať a nasilu vzbudzovať rešpekt. No netreba byť ani príliš kamarátsky, nemusí sa to vyplatiť. Pokiaľ ide o karty, nedávam ich za každú cenu. Ak urobím chybu, čo sa stane každému, nesnažím sa ju kompenzovať. Ak mám na zápase kolegu, dokážem po porade opraviť rozhodnutie, no ak som sám a stojím si za svojím, rozhodnutie nemením.
Lákavá príležitosť
Nečakal som, že ma komisia rozhodcov navrhne do projektu Talent, no potešilo ma to. V Novom Meste nad Váhom som zvládal fyzické previerky, úspešne dopadli aj testy a už chýba iba schválenie výkonným výborom. Rozhodovať by som mal krajské súťaže dorastu a žiakov, u mužov v 5. lige to bude maximálne čiara, ale v oblasti môžem pôsobiť ako hlavný rozhodca. Teším sa, veď krajské súťaže majú predsa len vyššiu úroveň.
Krajom to nekončí
Mám iba 17 rokov, ťažko mi je hovoriť o cieľoch, zatiaľ sa sústreďujem vždy na najbližší zápas a chcem získavať ďalšie a ďalšie skúsenosti. Kraj nepovažujem za konečnú, rád by som si v budúcnosti „zapískal“ aj najvyššiu súťaž a možno, ak by sa mi darilo, dostať sa na medzinárodnú scénu. To je môj sen. Veľmi sa mi páči štýl rozhodovania nášho rozhodcu Očenáša, zo zahraničných Angličanov Atkinsona a Clattenburga. U nás v oblasti je to Zigo.
Hodinky stačia
Technológie sa vyvíjajú neustále, ale myslím si, že môžu až priveľmi zasahovať do futbalu a stratí sa potom ten duch rozhodovania. Je pekné si v televízii pozrieť situáciu spomalene, no na ihrisku takú možnosť nemáme. Hodinky signalizujúce preťatie bránkovej čiary loptou sú super vynález, ten by bohato stačil.
Postupné ciele
S otcom sme rozhodovali šiestoligový zápas v Papradne. Ešte si musím urobiť vodičák, aby som nemusel využívať mamine služby či spoliehať sa na kolegov. Verím, že zápasov, po ktorých mi aj hráči zdolaného tímu podajú ruku, bude čo najviac a nikdy nebudem musieť utekať pred fanúšikmi.
