Od malička na vozíku
Mojou diagnózou je detská mozgová obrna a od malička som pripútaný na vozík. Bral som to normálne, lebo mám zdravého brata Miloša, dvojičku, ktorý bol vždy mojou oporou. Občas sa mi deti posmievali, no nič som si z toho nerobil. V bývalej 4. ZŠ, dnes Demitrovej, mi otec urobil bezbariérový nájazd, aby som sa s vozíkom ľahšie dostal do triedy na prízemí. Spolužiaci sa preto na mňa hnevali, že museli byť na chodbe s malými deťmi. Spočiatku sa mi menšie deti báli, ale čím boli staršie, tým sme spolu lepšie vychádzali. Mamina chodila za mnou do školy každé dve hodiny, spolužiaci sa mi tiež snažili pomáhať.
Športové začiatky
Počas telesnej výchovy som mohol mať voľno, no radšej som bol na hodine. Spočiatku som sa len pozeral, no neskôr som podával loptu, alebo som bol v bránke. Nebolo to jednoduché, pretože ľavú ruku mám funkčnú na 60 percent, pravá je slabá, svalstvo a šľachy sú skrátené.
Po skončení základnej školy nasledoval presun do Bratislavy na obchodnú akadémiu pre zdravotne postihnutých na Mokrohájsku 3. Bolo to vtedy jediné riešenie, lebo na okolí podobná škola nebola. Vyučovanie bolo klasické, zvykol som si na internátny život a tešil sa, keď vždy v piatok pre mňa prišli rodičia. Starostlivosť tam bola dobrá, opatrovateľky a sestry sa nám snažili pomáhať. Asi v mojich deväťdesiatych rokoch sa u mňa začal rozvíjať nový šport pre telesne postihnutých - boccia. Každý z dvoch hráčov má šesť lôpt – červené alebo modré a cieľom je dostať svoje lopty čo najbližšie k bielej lopte tzv. jacku. Skúsil som, hra sa mi zapáčila a už hrávam viac ako pätnásť rokov.
Kto nebehá, nie je Janíček Čítajte Prvé úspechy
Boccia mi ako šport sadla, prišli prvé súťaže a úspechy. Najprv to boli iba súťaže v Bratislave či Manín cup v Považskej Bystrici, postupne som sa dostal aj na medzinárodnú úroveň. Od začiatkov, keď nás bolo zopár, počet postupne narastala ž takmer na päťdesiat, a to už bola dobrá konkurencia. Trénovali sme v bratislavskom klube Altius, ktorého členom som dodnes, dvakrát týždenne po dve hodiny. Dnes už mám doma toľko medailí, pohárov a diplomov, že neviem presné číslo.
Boccia vyhrala
V škole bola možnosť vybrať si aj iné športy. Skúšal som atletiku, vo vrhu trojkilogramovou guľou. Túto disciplínu som musel nechať, pretože telo mi nedovolí sa dostatočne vytočiť, aby mohol byť pokus dlhší. Lukostreľba tiež to nebolo to pravé, natiahnúť tetivu by som ešte dokázal, no s mierením by to bolo slabé. Paralympionička Veronika Vadovičová nám ukazovala aj streľbu, no keďže sa občas nekontrolovane mykám, mohol by som niekoho postreliť, čo by som nerád (smiech).
Dres s dvojkrížom
Úspechy na domácej scéne mi otvorili dvere do reprezentácie, zúčastnil som sa v roku 2010 ME v portugalskom Lisabone a o rok neskôr svetového šampionátu v severoírskom Belfaste.
Na medailu to nestačilo. V súťaži tímov sa nám taktiež moc nedarilo a nepostúpili sme medzi najlepších . Ale aj to boli pekné zážitky, aj samotný let bol pre mňa niečím výnimočným. Verím, že som ešte nepovedal posledné slovo. Rád by som sa prebojoval na nejaký šampionát, najlepšie na paralympiádu.
Krutý verdikt
Ešte v Belfaste na lekárskej prehliadke mi medzinárodní lekári oznámili, že podľa nich som veľmi zdraví na bocciu a preradili ma z kategórie BC 2 do novoznikajúcej BC 5. Paradoxom bolo, že keby mali pravdu a môj zdravotný stav sa zlepšil, bral by som to. No môj stav je rovnaký bez šancí na zlepšenie a oni ma „ozdravili.“ Je to pre mňa horšie, lebo kým v pôvodnej kategórii nás bolo viac ako dvadsať, v novej BC 5 – čo je menšie postihnutie, sme iba traja možno viac. Prídeme na súťaž, rozdáme si to medzi sebou a uvidíme ako to dopadne. Už teraz sa teším na to keď sa mi opäť podarí prebojovať na medzinárodné preteky aj v spomínanej novovznikajúcej kategórií BC 5 Preto využívame každú možnosť zahrať si so zdravými, kedy pri hre vznikajú zaujímavejšie situácie. Na tréningy chodím do Bratislavy na Mokrohájsku ulicu a v neposlednom rade aj do Dubnickej športovej haly. V športovej hale to mám veľmi rád tú energiu vždy keď som tam. Chcem sa zlepšovať, zviditeľniť na športovom poli, tak aby ma ďalšie úspechy počkali a prípadne sa dostal na vysnenú paralympiádu.
Drahé kamene
Keď som sa dozvedel, že v Dolnom Kubíne sa rozbieha curling, otec ma tam zaviezol, aby som si to vyskúšal. Nebolo to zlé, je to hra, kde zdravotne postihnutý uvádza kamene do hry a zdraví asistenti behajú s metličkami a jeden pridŕža vozík. Aj by som v tom pokračoval, zima mi nebola, len hracie kamene boli príliš drahé, a tak moja skúška s curlingom rýchlo skončila.
Florbalový boom
V Bratislave prednedávnom založili florbalový oddiel, pretože tento halový šport získava čoraz väčšiu popularitu medzi mužmi aj ženami. Dali sme sa dohromady partia asi 25 ľudí, tréner nás rozdelil do troch tímov, kde je brankár a štyria hráči v poli. Je to dosť náročné, hrá sa 2 x 15 minút. Pri striedaní sa musí čakať na rozpojenie mantinelov. Hrávam väčšinou v obrane, ale občas si aj zachytám. Na manipuláciu pri hre používame elektrický invalidný vozík ovládaný joystickom. Na stupačkách máme prípravok, ktorému hovoríme téčko. Je to ako minihokejka, pri zatáčaní loptička mení smer, sila streľby závisí od výkonu vozíka. Gólov padá dosť, aj keď strela musí byť po zemi, po výške gól neplatí, ani keď je tečovaná strela Je to dynamická hra, vyskytnú sa aj fauly, ktoré rozhodca ocení žltou kartou. Vždy ide o stret v zápale boja, neférové zákroky sú výnimkou. Sem tam odpadne z vozíka svetlo, ale s tým treba rátať. Uvidím ako sa bude dariť, radi by sme prerazili na medzinárodnú scénu. Môžeme sa poučiť od Čechov, ktorí sú v toto smere ďalej.
Veľký fanúšik
Otec ma zobral na hokej do Dubnice, Trenčína, ale bol som aj na extralige v Piešťanoch. Vyberiem sa aj na futbal do Dubnice, a fandil som aj futsalistov Programu, ktorí mi venovali dres s podpismi všetkých hráčov. Mám ho dodnes, ale je mi už malý. S bratom sme veľkí fanúšikovia Chelsea Londýn. Sledujem aj NHL, páčia sa mi Pittsburgh a Washington, v KHL fandím Slovanu Bratislava. Sledujem aj ďalšie športy, mám prehľad.
Rodinní tréneri
Zdravie je základ, robím všetko, aby sa môj stav nezhoršoval. Denne cvičím s mamou, na posteli, rehabilitujem, masíruje ma. Rozvíjam si cit v rukách, mama je môj najlepší kondičný tréner. Otec, ten je odborník na mentálnu stránku, vie ma povzbudiť a motivovať. Brat sa tiež snaží pomáhať, no má už vlastnú rodinu, takže času má menej. Bol od malička mojim ochrancom, ako deti sme sa občas aj bili. Tiež bol športovec, do dorastu hrával hokej, neskôr pôsobil ako rozhodca boccie.
Cieľom je Anglicko
Rád by som bol nejakým spôsobom užitočný, no pri mojom postihnutí by sa dalo niečo robiť s počítačom, no nemal by ma kto voziť do práce. Ešte že mám šport, lebo bez neho neviem, čo by som si počal. Mojím snom je dostať sa do zahraničia, úplne najväčším je vidieť aspoň raz na vlastné oči hrať na Stamford Bridge Chelsea, je jedno s kým. Ak by som bol zdravý, už by som v Anglicku isto bol, neviem prečo, ale myslím, že by to bolo pre mňa. Sen však mám a to je dôležité, lebo šanca je stále.
Rodinné sviatky
Ako rodina držíme všetci spolu, možno, ak by som bol zdravý, boli by sme rozlietaní a stretnutia by neboli také časté. S bratom aj sestrou Monikou si pravidelne telefonujeme. Rád spomínam na Vianoce ako dieťa, keď sme v paneláku večerali pri stole tri deti rodičia a dedkovia s babkami. Bolo nás vždy osem, deväť. Z darčekov som mal najradšej lego, pri ktorom som si rozvíjal jemnú motoriku. Bavili ma aj stavebnice Merkur a samozrejme autíčka. Lega som mal veľmi veľa, pomáhal mi aj brat a teraz všetko zdedili moji synovcovia.
Pomáhal som aj pri zdobení stromčeka, niečo podať a tak. Pri varení a pečení som bol vždy kontrolór ohňa, aby sa niečo nepripálilo, ak si mam niekam odskočila.
Vianočné darčeky
Keď som darček dostal, chcel som urobiť aj ja radosť naším, no podľa možností. Vždy som niečo nakreslil pre každého, stromčeky, domy, autá. Mal som z toho veľkú radosť, keď som to dával pod stromček a verím, že sa tešili rodičia a súrodenci. Dávať radosť je krásne. Čo by ma potešilo? Nielen mňa, ale aj ľuďom s podobným osudom by pomohlo, ak by poisťovne preplácali väčšiu čiastku na zdravotné pomôcky. Najbližším želám pevné zdravie, aby sme ešte dlho mohli byť spolu. A pre seba? Dúfam, že raz si dám na krk modrý šál obľúbeného dresu a spolu s desiatkami tisíc fanúšikov si pozriem na vlastné oči zápas Chelsea.
