Pre Považskobystričana Ivana Capka je práca koníčkom. Už dvanásť rokov sa venuje „výškovkám“. K tejto práci prvýkrát prišiel na vysokej škole v Bratislave, keď zháňal brigádu. „Prišiel kamarát, že ide robiť výškovku, či to nechcem skúsiť. Dovtedy som nikdy nesedel v sedačke, ani nič podobné. Tak ma na internáte posadil do sedačky, zavesil ma na samom vrchu zo zábradlia a na ďalší deň som pracoval,“ približuje svoju prvý kontakt so zaujímavou prácou Ivan. A či sa nebál zo začiatku výšok? Ten zvláštny pocit v žalúdku má vraj stále, ale už si zvykol. Vďaka práci pochodil takmer celé Slovensko. Zaujímavé zážitky si ale priniesol aj zo zahraničia, kde bol pozrieť známych, ktorí sa venujú rovnakej činnosti. „Partia kamarátov robila na úžasnej stavbe v Malajzii, stosedemdesiat metrovom minarete. Bol som milo prekvapený mentalitou ľudí. Malajci sa správajú, akoby boli nadšení, že ste prišli. Sú to také veľké deti,“ hovorí. I v zahraničí dodržiavajú Slováci zvyk, že na dokončenú stavbu dajú májku. U nás je to, napríklad, mladý smrek, v zahraničí už na to použili i palmu vyzdobenú stužkami. „Dokonca v Turkmenistane s tým známi mali problém. Májka bola totiž vyššie, ako zástava na prezidentskom paláci, ktorý stál oproti,“ spomenul si Ivan na zaujímavosť.
Do zahraničia láka našich robotníkov dobrý zárobok ako aj skutočnosť, že nie všade sú odborníci na výškové práce. Naši ľudia sú podľa Ivanových slov oveľa viac vynaliezaví, dokážu improvizovať a tým ušetriť veľa času i peňazí na stavbu. Ako napríklad v Malajzii. Dokonca horolezectvo je tam veľmi málo rozšírené. „Keď som tam bol, chceli sme ísť liezť. Mali sme so sebou časopis James. Na titulke bol vyfotený jeden z malajských vrchov. A my sme chodili od dediny k dedine s časopisom v ruke a pýtali sme sa miestnych, kde to je. Krútili hlavami a museli si myslieť, že nám šibe,“ usmieva sa Ivan pri spomienke na exotickú krajinu. Pri práci mu veľa času na rekreačné lezenie nezostáva. Ale ako hovorí, občas sa mu podarí so synom vybehnúť von. Začal sa venovať skialpinizmu, bicykluje. Výškové práce nie sú predsa jednoduché. Občas sa človek dostane i do životu nebezpečnej situácie. „Robili sme v Bratislave na budove pošty. Dole stál zamestnávateľ a pozeral sa na nás. V tom uvidel kolegu, ako sa zrazu rúti dole. Bol istený, prepadol asi meter pod strechu. Našťastie sa o chvíľu vyšplhal hore. V ten deň sme už nerobili, šéf nás radšej pozval na pivo.“
Práca Ivana baví, zatiaľ vraj nezažil situáciu, keď mal chuť všetko nechať tak. Porozumenie našiel i v rodine. „Mám najúžasnejšiu a najtolerantnejšiu manželku na svete. Učí na vysokej škole matematiku a život berie pragmaticky. Ale takisto ma pozná a vie, že keď niečo robím, robím to poriadne.“ Alena Jurisová