obecenstvo gitarista Olympicu Petr Janda. Skupina sa vrátila na Považie takmer po piatich rokoch, kedy vystúpili na pódium spoločne s ďalšou legendou big beatovej klasiky made in Česko, Katapultom. Skladbami, ktoré prešli desaťročiami, sa tak kapela postupne s poslucháčmi, divákmi a niekedy aj spevákmi či tanečníkmi v hale postupne „prehrýzla“ rokmi šesťdesiatymi až po súčasnosť. „Nič nezastavíš, ani ovplyvnenie novými smermi či prúdmi. V muzike sa nedá donekonečna vracať naspäť,“ tvrdil Petr po koncerte. Práve po ňom oslávil dva roky cez šesťdesiatku, na ktorú však nevyzerá. „Roky sa dajú na pohľad zatajiť, ale cítiš ich. Ja celým telom, ktoré je po každej šnúre unavené. Preto som zvolil život mimo Prahy, bývam vlastne na dedine. Práca v štúdiu je síce pre mňa relaxom, ale odpočinok potrebujem i ja. Je pekné, keď ti na koncerte tlieskajú rovesníci, deti... Mne už vnuci, ktorí sú takmer rovnako starí ako moja najmladšia dcéra a sú na mňa nesmierne pyšní.“ Hudbu Olympicu si vychutnali v Púchove viaceré generácie x-ročných. Ako hodnotí hudbu rockera Jandu dcéra, ktorá je mimochodom speváčka a žije v Nemecku? „Boli sme spolu nedávno. O mne už takmer ani nehovoríme. Musím uznať, že je dobrá a svoju „prácu“ miluje. Páči sa mi jej prejav, štýl... Je ozaj dobrá!“ Príchodom leta sa chystajú celebrity na dovolenky, ktoré sú ďaleko za snom obyčajných smrteľníkov. „Nie, to pre mňa nie je. Mám rád pokoj. Ako som už spomenul, bývam na dedine, tam mi je dobre, kam by som chodil!“ Každá koncertná šnúra má svoj začiatok a koniec. Platilo to aj o tej, ktorú absolvoval na Slovensku Olympic. Stretneme sa s ním ešte v „klasickom“ zložení?
