om rodákovi, ktorý do našej kultúrnej histórie priniesol významné zistenia o publikovaní Komenského učebníc na Považí, o Komenského kníhtlačiarni v Sárospataku, ako aj komeniologický prieskum slovenských knižníc a pre dielo Soupis děl J. A. Komenského v československých knihovnách, archivech a museích (Praha, 1959) obstaral slovenskú časť – Dr. Jánovi Čaplovičovi – píšeme práve 28. marca, vo výročný deň narodenia Jána Ámosa Komenského (1592), keď si svoj stavovský sviatok z úcty k „učiteľovi národov“ pripomínajú pedagógovia. Ako vieme, českí exulanti (vyhnanci z vlasti) „pobielohorského“ obdobia (niektorí historici za riekou Moravou hovoria o tzv. dobe temna – pozn.) odchádzali pre neprajnosť pomerov doma do susedného Nemecka, Poľska a do Uhorska. Mnohí z nich sa usadili v mestečkách západného Slovenska – v Skalici, Trenčíne, Púchove, Žiline. Bol medzi nimi aj Komenský z Púchova, kde ako biskup Jednoty bratskej pomáhal posilňovať „bratské obce“, viedla jeho cesta ku kňazovi-vizionárovi Mikulášovi Drabíkovi do Lednice. Pripomínajú nám to pamätné tabule na týchto miestach.
Čaplovičove historické práce charakterizuje faktografická dôkladnosť a presnosť. Podarilo sa mu zaplniť veľa bielych miest na mape starších literárnych období, dajúc zároveň mnoho podnetov pre ďalšie výskumy v oblasti staršej slovenskej literatúry. Tak k „storočnici slovenského vysťahovalectva“ vydaná publikácia ThDr. Rudolfa Koštiala Slovenskí evanjelici v zahraničí s podtitulom Duchovná opatera slovenských evanjelických vysťahovalcov (1992) v kapitole o Juhoslávii nezabúda na Dr. Jána Čaploviča.
25. februára 2004 uplynulo sto rokov, čo ako rodák národovcov-dejateľov a literátov Ladislava Paulinyho, Karola Miloslava Lehotského, Pavla Zocha, Karola Križana, Jána Geryka a Gustáva Staneka uzrel svetlo sveta v Púchovskej doline na strednom Považí. Školské roky trávil však už v dolnozemskej Kovačici, kde jeho otec Ján (1876 – 1925) bol farárom. Po gymnaziálnych štúdiách v Békešskej Čabe, Sarvaši a Liptovskom Mikuláši absolvoval teológiu aj filozofiu s doktorátom v Bratislave (1927).
Súc po otcovi dušpastierom, spracoval Dejiny slovenskej evanjelického a. v. zboru v Kovačici (1928). Od roku 1933 žil opäť na Slovensku, redigoval Robotnícke noviny. Roky druhej svetovej vojny prežil v parížskej a londýnskej emigrácii. V období 1948 – 52 bol riaditeľom Univerzitnej knižnice v Bratislave, potom pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV a napokon vedúcim pracovníkom Lyceálnej knižnice v Bratislave. Stal sa prvým predsedom Zväzu slovenských knihovníkov. Napísal viacero odborných knihovníckych prác a Bibliografiu tlačí vydaných na Slovensku do roku 1700.
Zomrel v meste na Dunaji 26. septembra 1976. (nyi)
