riedrich Johannes Hoenning O´Carrol, syn Karola Hoenninga a Matyldy Niesmanovej. Narodil sa v Bettmare pri Hannoveri, neskôr sa z neho stal vojak a za dvanásť rokov si vyslúžil šaržu poručíka hulánskeho regimentu. Ako prezrádzajú dobové dokumenty, majetok vo Vaske kúpil od Ladislava Victorisa, ktorý sa práve v roku jeho kúpy stal hlavným županom Trenčianskej župy. No nielen to je zaujímavé. Victorisovci sa stali rodinnými priateľmi nového pána Vasky. Keď Hoenningovci prišli na Považie, mali už dve divečatká. Mária Gabriela sa narodila v Libliciach a Zoe v rodinnom sídle Bettmar v Nemecku. Rok po príchode do Vasky, presne 16. novembra 1862, sa v novom sídle narodil Otto Hubertus Viktor Emil. Jeho krstnými rodičmi nebol nik iný, ako významné osobnosti vtedajšieho spoločenského života – Otto Chotek z Dolnej Krupej a grófka Gizela, rodená Csáky z Königseggu. Čo meno, to pojem v dejinách.
Otto Hoenning bol pravdepodobne pri výbere svojho povolania ovplyvnený rodinnou tradíciou. Vojakom bol jeho otec, strýko Constantín, ktorý dosiahol hodnosť generálporučíka. K vojsku sa dal aj jeho mladší brat Ján Ľudovít, ktorý sa narodil 3. augusta 1864 tiež vo Vaske. Pri vojsku prežil svoje mladé roky a odišiel do výslužby ako major. V tých časoch nič nezvyčajné, keď do výslužby odchádzali mladí dôstojníci. Otto však musel byť veľmi šikovným, ambicióznym a vzdelaným mužom. Stúpal po služobnom rebríčku a dosiahol post mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra. V čase otcovej smrti 15. septembra 1894 bol Otto 33-ročným mužom, plným sily, no zdržujúci sa v cudzine. Práve pôsobil ako diplomat v Sofii. Na otcovom pohrebe 15. septembra 1894 boli tak iba dcéry a syn, poručík Jakub. Otto sa nikdy neoženil a zomrel ako 62-ročný v roku 1926 v Chiavari. Počas svojho diplomatického účinkovania precestoval Európu, pôsobil v Rusku, Argentíne, Austrálii... Deti Hoenningovcov stmeľovala Zoe, ktorá bola veľmi racionálna a rozhľadená žena. Sám Otto bol charakterizovaný ako veľký gavalier a dobrý človek. O jeho otcovi to isté tvrdili Púchovčania, ktorí ho v hojnom počte odprevadili na púchovský cintorín. V čase, keď P. Dvořák zbieral podklady pre knihu Podivný barón, sedela partia Vašťanov pri pive v krčme u Reváka v Kameničanoch. Vtom sa otvorili dvere a vošiel územčistý, zavalitý Milan Pavlík, inak vyučený maliar. Jeden z pivárov prehodil, „ide barón s modrou krvou“. Ozval sa smiech. Milan mal síce modré montérky ušpinené od modrej farby, ale od barónstva mal ďaleko. To len jeho dedo odkúpil časť sídla baróna Hoenninga, významného archeológa. Milan sa ako chlapčisko preháňal po barónovom grunte a miesto koní používal bicykel na jazdenie po Maľovanej ceste, ktorú mal rád aj podivný barón. (ela)
