Púchov - Po nežnej revolúcii sa otvorili hranice ostatných štátov nám, no i cez naše hranice začalo na Slovensko prichádzať viac cudzincov, než sme boli zvyknutí. Keď sa niekto od nás vyberie skúsiť šťastie do sveta, väčšinou mu držíme palce a po jeho návrate počúvame to dobré i zlé, čo ho stretlo. Buďme však úprimní - na ľudí, ktorí na prvý pohľad nie sú z krajiny pod Tatrami sa stále pozeráme tak nejako cez prsty. Oni však u nás hľadajú to, čo mnohí z nás za hranicami. Šťastie, vzdelanie či lepší zárobok. U nás prežívajú svoje malé radosti a smútky, jednoducho, žijú svoj život.
„Prvýkrát som prišla na Slovensko v roku 1998, do Bratislavy. Vtedy som návštevu tu brala ako dovolenku,“ vraví 24-ročná Číňanka Zhou Yujie. Že sa rozhodla odísť z domu, má tak trochu na svedomí aj jej mama. „Povedala mi, že som mladá a mala by som spoznať aj iných ľudí a iné krajiny, než len domov. Aby som v jej veku mala na čo spomínať.“ Nevie povedať, prečo sa rozhodla práve pre Slovensko. Určite však zavážilo i to, že v Bratislave mala známych. Najskôr začala pracovať v obchode u rodiny v hlavnom meste, postupne žila v Piešťanoch, Trenčíne, Dubnici... „V Bratislave sa mi nepáčilo, tá obrovská premávka, rýchly život, množstvo ľudí.“ Slovenský jazyk jej zo začiatku robil problémy, nemala žiadneho učiteľa. „Najhoršie je skloňovanie,“ priznáva Ame, ako ju prezývajú priatelia, „ale postupne som sa po slovensky naučila. Niečo ma naučili v obchode, niečo priatelia.“ Po slovensky hovorí skutočne dobre, ktovie, kto z nás by bol za rovnaký čas na podobnej úrovni s čínštinou.
Pred približne troma rokmi začali zháňať priestor na novú predajňu na Slovensku, a tak sa dostala do Púchova. „Je tu pokoj, menej áut, páči sa mi tu. Aj keď na začiatku som nevedela, kde sa vlastne ocitnem.“ V tomto malom meste má pár známych, s ktorými si môže večer posedieť, v Bratislave má príbuzných, s ktorými sa stretáva každú sobotu. Rodina a priatelia z Číny jej však chýbajú, kontakt s nimi udržuje cez internet alebo telefonicky. „Mamu s otcom vidím raz za jeden-dva roky.“
Čo sa týka kuchyne, dáva prednosť tomu, na čo bola zvyknutá. V Púchove varí väčšinou brat. Ochutnala už aj európske jedlá, slovenská kuchyňa jej celkom chutí. Bryndzové halušky však nemusí... Hoci si vybavuje slovenské občianstvo, svoju budúcnosť vidí doma - v Číne. „Chcem sa vrátiť, i keď ešte neviem kedy. Zatiaľ mám prácu, ktorá ma baví a na Slovensku je celkom fajn.“ Nesťažuje sa, sama sa rozhodla, že skúsi šťastie inde, a možno aj preto sa snaží v ľuďoch a zážitkoch hľadať to lepšie.
Alena Jurisová
