Bývalá britská kolónia Cyprus získala nezávislosť v roku 1960. Krajina veľká približne ako pätina Slovenska, s počtom 800 tisíc obyvateľov, mala však od začiatku problémy so zvládnutím jednotnej vlády. Vyplývalo to zo skutočnosti, že sever ostrova obýva zväčša turecké moslimské obyvateľstvo a juh ortodoxní Gréci. Už v roku 1964 OSN na upokojenie situácie zriadila mierovú misiu. Reakciou na aroganciu pevninského fašizoidného Grécka, ktorá sa prenášala na ostrov, bola neočakávaná invázia tureckých vojsk. Po zastavení paľby vznikla na severnej, viac ako tretinovej časti ostrova Turecká republika severného Cypru. Uznáva ju však iba Turecko. Z celkového počtu obyvateľov ostrova tvoria asi 80 percent cyperskí Gréci a 17 percent Turci. Krajinu delí 216 kilometrov dlhá „zelená“ hranica, ktorá pretína aj hlavné mesto Nikóziu. Jej bezpečnosť strážia v línii zastavenia paľby z roku 1974 v takzvanej nárazníkovej zóne aj Slováci. Hranica, ktorá bola do jari minulého roka prakticky totálne nepriepustná, pričom dnes tu funguje niečo ako obmedzený malý pohraničný styk, by mohla 24. apríla padnúť. Pravda, ak by sa grécki aj tureckí Cyperčania rozhodli v referende podporiť zjednotenie ostrova.
Horúčavy a vedúci národ
Alcatraz, to nie je iba názov legendárnej americkej väznice. Tak volajú naši vojaci aj jedno z pozorovacích stanovíšť vo vnútrozemí ostrova. Šesťčlenné družstvo je tu ďaleko od akejkoľvek civilizácie. „Pri strážení nášho úseku zodpovednosti nám vychádza 18 aj 19 dvadsaťštyrihodinových služieb do mesiaca,“ vyratúva slobodník Oskar Studený z Nitry. Na rozdiel od jeho mena je však na skalnatom a prašnom „Alcatraze“ po väčšinu roka mimoriadne horúco. „Od mája do októbra sa tu takmer nedá dýchať, pričom teploty bežne dosahujú 45 nad nulou,“ dodáva desiatnik Andrej Žilík z Trenčína, ktorý má za sebou už rok v misii. Aj preto sú títo chlapi naozaj alergickí na to, ak sa niekto vyjadrí, že služba v misii UNFICYP je „plážová záležitosť“. Nuž, skúste si to - slúžiť rok či 18 mesiacov s tými istými šiestimi ľuďmi na ľudoprázdnej samote, ubytovaní v jednoduchých bunkách, ďaleko od rodiny. Pravdaže, pozorovacie stanovištia navštevujú okrem zásobovačov aj slovenskí lekári major Koprivňanský, nadporučíčka Lakotová, psychológ major Delinčák či kňaz kapitán Paluba. No rozhodne našim chlapcom nie je čo závidieť. Veru – ani ich zahraničný príspevok. Veď po tom, ako bol tohto roku zdanený 19-percentnou sadzbou, jeho základná výška klesla na 750 dolárov. No a ak dolár bol ešte pred troma rokmi okolo päťdesiat korún, dnes klesol k tridsiatim. Nuž – z toho sa nebohatne. O to viac je potešiteľné, že Slováci, ako to už v mierových misiách býva, sú opäť hodnotení na jednotku. Či už je to na pozorovacích postoch, na veliteľstve 4. sektoru v meste Famagusta, alebo na hlavnom veliteľstve v metropole Nikózia.
„Skutočne rád by som ocenil doslova ukážkovú činnosť, ako aj spoluprácu Slovákov v Sektore 4 so svojimi partnermi a susedmi z Maďarska. Schopnosť pracovať v mnohonárodnom prostredí, vlastná iniciatíva a priateľské vystupovanie – to sú ich devízy. Od bežných vojakov až po veliteľov vidieť, že sa svojej práci rozumejú a cenia si ju. Ani som len nepočul, že by v ich sektore niečo nefungovalo,“ ubezpečil nás veliteľ mnohonárodnej 1200-člennej misie, uruguajský generálmajor Hebert Figoli. Treba dodať, že Slováci sú v rámci mierovej misie UNFICYP, zloženej z vojakov 16 národností, spolu s Britmi a Argentínčanmi vedúcim národom. To znamená, že prvý raz v mierových misiách sme na Cypre nielen v pozícii akéhosi poddodávateľa spravidla ženijných služieb, ale významnou mierou sa podieľame na jej riadení.
„Slovenský kontingent je zodpovedný za jeden z troch strážených sektorov rozhraničenia, pričom našou súčasťou je aj približne 120-členný kontingent Maďarska,“ konštatuje veliteľ slovenskej jednotky podplukovník Martin Bačko. Svojich vojakov riadi z tábora generála M. R. Štefánika v meste Famagusta v tureckej časti ostrova. Okrem zabezpečenia nárazníkovej zóny máme v pohotovosti zásahové poriadkové jednotky a podieľame sa na humanitárnom zásobovaní niekoľkých posledných stoviek gréckych Cyperčanov, roztrúsených po severnej časti ostrova,“ vyratúva len časť úloh. Dodáva, že ak by došlo k dohode, nárazníková zóna sa postupne otvorí a zmení len na vnútroštátnu administratívnu hranicu, pričom zodpovednosť za ňu prejde na vládu zjednoteného Cypru. Misia OSN by sa zo statického stráženia nárazníkovej zóny preorientovala na operačné úlohy zamerané na monitorovanie odzbrojenia a udržanie poriadku na ploche celého ostrova. Takýto vývoj je však predovšetkým v rukách obyvateľov ostrova, ktorý je doslova preplnený antickými i byzantskými pamiatkami a kde sa môžu tešiť 300 slnečným dňom v roku.
Príbeh nášho rodáka
Medzi tými, ktorý majú veľký podiel na vynikajúcej prestíži našich vojakov v mierovej misii UNFICYP, je aj major Milan Kukuk, rodák z Dolných Kočkoviec. Skôr, ako si povieme niečo o jeho činnosti na Cypre, spomeňme aspoň pár vetami majorovu bohatú vojenskú kariéru. Tá sa začala Strednou vojenskou školou elektrotechnickou v Novom Meste nad Váhom. V roku 1981 absolvoval Vysokú vojenskú technickú školu v Liptovskom Mikuláši ako expert na protivzdušnú obranu. „Slúžil som najskôr v Ostrave a neskôr v Královiciach pri Plzni, no keď sa delila republika, jednoznačne som sa rozhodol vrátiť na Slovensko“ spomenie mjr. Kukuk. Muž, ktorý napríklad tri razy absolvoval protilietadlové streľby v kazašskom Ašuluku a napomáhal sťahovať tretinový podiel vojenskej protilietadlovej techniky z Čiech do práve vznikajúcej Slovenskej republiky. Pôsobil v protilietadlovej brigáde v Pezinku a neskôr na vtedajšom Veliteľstve letectva a protivzdušnej obrany v Trenčíne.
„Vedel som, že ak sa nenaučím angličtinu, každým rokom sa moje šance na pôsobenie v armáde budú zmenšovať. Pustil som sa do nej v roku 1996, vtedy som mal 34 rokov,“ pripomenie otec dvoch dospievajúcich detí. „Koľkokrát by som po robote rád išiel s chlapmi na pivo, ale moje kroky viedli do jazykovej školy, kde som si platil kurzy, len aby sa na mňa voľačo z toho jazyky nalepilo,“ s úsmevom spomína. Skutočne – dnes už v tomto smere môže byť usmiaty. Keďže cieľavedomému dôstojníkovi napokon nadriadení umožnili študovať angličtinu aj v armádnych kurzoch, v roku 2000 už mohol na rok vycestovať do Iraku ako mierový pozorovateľ OSN. „V divokých kurdských horách, aj v povodí historických irackých riek boli podmienky na život i na našu bezpečnosť skutočne náročné. Ja som si však vážil aj to, že môžem pôsobiť na fascinujúcich miestach, o ktorých som v detstve čítal len v dobrodružných románoch, alebo sa o nich učil v dejepise. Po návrate z Iraku sa major Kukuk stal logistom a začal posobiť na Hlavnom úrade logistiky v Trenčíne. V novej špecializácii sa zorientoval veľmi rýchlo. Už pred rokom vycestoval na Cyprus ako logistický náčelník sektoru 4 misie UNFICYP. Riadil zásobovanie, vybavenie materiálom, techniku, servis, ale aj zdravotnícke zabezpečenie slovenského i maďarského kontingentu. Okrem zásobovania položkami, ktorých počet sa dá rádovo počítať na státisíce, velil spolu približne 90 ľuďom. Po roku sa mal vrátiť domov. Prečo sa tak nestalo? Na hlavnom štábe UNFICYP v Nikózii si zrejme všimli, že náš slovenský logista neodvádza najhoršiu prácu. „Ponúkli mi miesto na veliteľstve, kde ako náčelník oddelenia logistiky budem mať nasledujúce dva roky na starosti vo svojej oblasti celý mnohonárodný vojenský kontingent,“ konštatuje ambiciózny, no navonok skromný rodák z Kočkoviec. Treba povedať, že tak je to dobre. Veď ešte donedávna boli Slováci v mierových misiách síce vychýrení vojaci, najmä ženisti, no takmer vôbec nemali zastúpenie na medzinárodných veliteľstvách. Boli sme tými, ktorí v medzinárodnom kontexte rozkazy iba plnia. Vďaka takýmto dôstojníkom, ako je major Kukuk, ich už aj vídavame. Ešte raz treba povedať, že v jeho priamej podriadenosti bude okolo 270 vojakov a logistické zabezpečenie skoro dvadsiatky štátov participujúcich na mierovej misii na Cypre.
„A čo vaše rodisko?,“ pýtame sa dôstojníka, ktorý napriek svojej precíznosti v práci nie je žiadny prehnaný askét a preto si zapáli ešte jednu cigaretu. „Moja manželka je z neďalekých Streženíc, preto by som sa chcel po skončení svojej vojenskej kariéry do Dolných Kočkoviec vrátiť. Rád chodievam do svojej dedinky, kde som zdedil po babke chalupu. Chystám sa ju zrekonštruovať.“ Keďže major Kukuk na Cypre ešte dva roky ostáva, rekonštrukcia sa odkladá. Skúsenosti, ktoré nadobudol v Ozbrojených silách SR, ale aj na kurzoch trebárs v Holandsku, Grécku či Nemecku, by bolo škoda nevyužiť na tak prestížnej medzinárodnej pozícii.
Text a snímky Pavol Vitko
