cestu k lekárovi radšej zvolím, no je to vždy horúce peklo. Tak ráno o štvrtej budík zahrčí, ja po ňom hneď ako tiger zavrčím, beriem si stan i svačinu, lebo strávim tam dňa väčšinu. Tak s batohom ako na hory, hneď moje srdce zahorí, zahorí láskou k stanovaniu, nemá však chuť k tancovaniu, lebo v čakárni je najlepšie, keď strávim čas čo najdlhšie.
O piatej už stojím v rade, ľudí kopa je už všade, o piatej teda už miesta niet, sedieť, o tom môžem azda bdieť. Hneď skladám batoh z pleca a vyťahujem desiatu z vreca, rozložím si piknik krásny, pritom budem taký šťastný. Chvíľu si aj zdriemnem, potom od životu hlasno zrevem. Aha, slnko vyšlo, aký krásny deň, no celý v čakárni na 100 percent viem! Tíško čakám príchod sestry, vtom spustia sa silné vetry, ako hurikán, doktor aj sestrička, v momente nepohne sa ani vetvička. Vietor stíchol... Opäť len tlkot srdca tíško čuť, na prvú rannú kávu dostal som chuť, tak hrniec si vytiahnem a varič k sebe si pritiahnem. O pol ôsmej sa dvere rozleteli, že najprv ma oberie a až potom snáď prezrie, najprv korunky spočíta, až potom choroba moja určí sa, peniaze si pekne odkladá, novú vkladnú knižku si zakladá. Zrazu povie len tíško, že rád by on aj dýško, až dych sa mi zatajil, keď túžbu svoju netajil. No a ja, chudák obyčajný, dal som úplatok nezvyčajný, pekné slovo do boja:
„Máš smolu, dnes je chudoba!“ On s očami plnými mrazu, že má inú robotu zrazu, nech opustím miestnosť túto, že je mu naozaj ľúto, ale má pacienta ďalšieho, platcu určite lepšieho. Tak som hrdo vstal, ošetrenia som sa vzdal, pekne som sa pozdravil a keď domov som dorazil, ihneď som bežal na lúky a byliniek nazbieral plné ruky, tak sa liečim sám a bylinky všetkým rozdávam, nech za zdravie neplatia, aj tak kruto doplatia. Na Slovensku odvtedy, vidieť obraz chudoby, ľudia viažu kytičky z byliniek starej babičky. (kk)
