2002/2003 bude aj na jar pôsobiť rodák z Čičmian, dnes Považskobystričan Jaroslav Brundza, s ktorým sme zmapovali jeho doterajšie pôsobenie v blízkosti futbalovej lopty.
„Ozajstným hráčom som sa stal až na strojárskom učilišti v Považskej Bystrici u trénera V. Kameníka, najkrajšie časy sa spájajú s učňovskými olympiádami, kde som hrával spolu s Lacom Pavlíkom, Jarom Struhárom, ľavého obrancu. Cez C a B dorast som nakukol do áčka spolu s Meszárošom a Briestenským a v roku 1976 som sa dostal do B – mužstva mužov, ktoré viedol Miroslav Kivoň. Po roku nasledovala vojenčina v divíznej Dukle Prešov, kde som si okrem útoku a brány vyskúšal všetky posty. Bolo tam dobre, režim sme nemali veľmi prísny, tréningy išli na úkor služieb. Po návrate do Pov. Bystrice som znova hral za béčko a neskôr dve sezóny v Stupnom. V tom čase, mal som 23 rokov, dozrelo vo mne rozhodnutie stať sa futbalovým rozhodcom. Urobil som si kurz rozhodcu okresných futbalových súťaží a po dvoch rokoch nasledoval postup do krajských súťaží – I. A a I. B triedy, neskôr do kraja na úroveň dnešnej III. ligy. Mal som šťastie, lebo vtedy mi veľmi pomohli skúsení rozhodcovia D. Mičúch a J. Panák. Výhodou bola moja futbalová minulosť, pretože som sa dokázal lepšie vžiť do hráčových pocitov napríklad po faule. V krajských súťažiach som „pískal“ desať rokov.“
Sľubnú kariéru však v roku 1995 prerušilo zranenie achillovky, pre ktoré nemohol robiť fyzické previerky a až do roku 1998 sa chodil na futbal iba pozerať. Po ročnej praxi delegáta mu už natoľko chýbal píšťalkový adrenalín, že sa v roku 2000 na ihriská vrátil. Prešli tri sezóny a odmenou bol titul najlepšieho rozhodcu. Za dlhú kariéru sa však zaiste našlo dosť zápasov, na ktoré sa nezabúda.
„Najhoršie sa pískalo na Orave, spomínam na bezgólový duel D. Kubín – Istebné pred 3500 divákmi, kde vyjadrili spokojnosť obaja súperi. Ťažký bol zápas Oravská Jasenica – Zuberec, ľahko sa nepískalo ani v Terchovej. Po dueli Rajec – Bytčica 1:3 som musel dve hodiny čakať v kabíne, kým neprišli policajti. V našej oblastnej súťaži som veľké problémy nemal, no aj tu by sa dali vybrať niektoré duely. Nerád spomínam na zápas N. Dubnica – Sverepec, ktorý mi nevyšiel podľa predstáv a naviac ani jeden zo súperov mi situáciu neuľahčil. Provokácie, fauly, jednoducho futbal plakal. V poslednom jesennom zápase v Horovciach, kde hral opäť Sverepec, som v nervóznom závere vylúčil domáceho hráča, ktorý ma na oplátku opľul, čo považujem za najväčší morálny poklesok. Nájdu sa aj humorné situácie, napríklad v Šebešťanovej, kde hostili Nosice, ktoré nemali ani bod - teda tutovka ako remeň. (Zápas skončil 6:0). Pred zápasom prišiel za mnou domáci fanúšik s tým, že ak vyhrajú, tak ma opijú, že neprídem domov ani za dva dni,“ už s úsmevom hovorí J. Brundza.
Jaro je známy tým, že príliš neholduje červeným kartám, vie však hráčom naznačiť, kto je na ihrisku pánom. Fair play je preňho prvoradé, a preto je rád, ak hráči nezneužívajú tolerantnosť. Ak by si mal vybrať, najradšej píska s F. Kolenom a J. Kollárom, pričom preferuje rozhodcovskú zohratosť v trojici. Keď rozhodca píska sám, má to oveľa ťažšie, pretože musí posudzovať nielen čistotu hry, ale aj ofsajdy, rohy a auty, čo ľudia príliš nechápu.
„S rozhodovaním nechcem zatiaľ končiť, mojím cieľom je dotiahnuť to na dvadsiatku sezón, no pokiaľ zdravie dovolí... Zatiaľ je futbal stále pre mňa drogou, bez ktorej neviem žiť. Ale sú tu aj mladí, nádejní rozhodcovia ako K. Oselský a mnohí ďalší, len im treba dávať šancu, aby neboli do počtu. Možno aj niektorý zo synov, Jarko alebo Janko, sa raz vydá v mojich šľapajach, veď mladší Janko sa ukazuje ako talent. Všetko závisí iba od nich, ale verím, že onedlho sa na trávnikoch znova budeme s menom Brundza stretávať“. (jš)
