ký promotér im „povolil“ iba tri skladby) pohostili ma po príchode do šatne slivovičkou. „Možno to znie v spojení s názvom skupiny momentálne neuveriteľne, ale hráme spolu sedem rokov. Niekedy mi to pripadá ako celý život,“ začal debatu gitarista skupiny Seven Honza Kirk Běhunek. Kapela, ktorá sa volala najskôr Johny band, natočila krátky dokumentárny film, z ktorého vznikol neskôr prvý videoklip. „Kvôli manažmentu sme sa premenovali na Seven, znie to lepšie. Vlani sme dosť koncertovali. Bolo toho veľa a bolo to fajn,“ tvrdí basgitarista Jirka Kejšar. Seven hrali nielen doma v Česku. Navštívili Slovensko a podľa slov manažéra Richarda Harušťáka sa rozťahujú ďalej: „Prišlo Švajčiarsko, Poľsko, Nemecko, no u vás sa nám páčilo zo všetkého najviac.“
Kapela sa zavrela koncom roka do štúdia, kde príde na svet nová doska, ktorú by mal predstaviť nový videoklip. „Máme názov, bude sa volať Sedmičky a je štvrtá v poradí,“ dodáva Honza. Trio z Českých Budějovíc je známe inštrumentálkami, no chlapci tvrdia niečo iné. „Nechceme ich robiť, je to z núdze cnosť. Vyskúšali sme asi deväťdesiat spevákov a speváčok, nikto nám sa nepáčil, speváčky končili u bubeníka,“ sväto-sväte tvrdia gitaristi, ukazujúc prstom na Slávka Franca.
„Sme úplne excelentní národ závistlivcov,“ tvrdia Seven. „S Valentom, kým vyhral olympiádu, sa nikto nebavil. Potom by mu všetci vošli... Podobne to bolo s nami. Keď sme niečo chceli, nik nám nič nedal, nepomohol!“ Keď sa prevalilo, že Honza Kirk Běhunek bol na konkurze u Limp Bizkit, nastal obrat. „Všetci ťa potom potľapkávajú, ťahajú za ruky, dávajú pomaly pusinky a tvrdia, že oni to tušili aký si borec. Skvelých hráčov bolo vo výbere veľa, hoci kapela mala pred konkurzom „típka“, o ktorého stála, a celú dobu chceli, aby sa pôvodný člen vrátil. Posledné CD je preto nahrávané so štúdiovým hráčom, pretože nevedeli, čo sa stane a nechali si otvorené zadné dvere,“ hovorí Honza. Prihlásil sa len tak, napokon sa dostal medzi top päťdesiatku, naj gitaristov. Gitarista Seven odmieta hovoriť o sebe ako o frontmanovi kapely. „Som vcelku „paličatej“, neviem, čo urobím, čo nie. Je to celkom príjemné chodiť po kluboch, hoci nie sme odkázaní na množstvo odohraných koncertov, berieme to ako okrajovú záležitosť.“
„Motorky, NHL, všade ťa počuť, a vtedy ti nevadí, že hráš bez speváka. Keby si manažéri vonku či doma mysleli, že sme napríklad z USA, dostali by sme viac priestoru, taký hlúpy je trh! Ocenení je málo, poteší aj to, keď ti povedia, že si dobrý. Poteší, keď sa hrajú skladby skupiny v televízii, rozhlase... Často je to na čierno, ale my máme schopný manažment, ktorý dá na to pozor,“ uzaviera debatu bubeník Slávek Franc.
