m na plátno,“ hovorí J. Hudek
Býva dobrým zvykom, že maliari či iní umelci mávajú výstavy svojich diel v časoch najväčšej slávy. No niektorí sa jej dočkajú až vo vyššom veku ako 71-ročný Jozef Hudek z Domanižskej Lehoty. Ľudia z okolia ho poznajú ako maliara amatéra, ktorý dokáže na plátne olejovými farbami vykúzliť prekrásne obrazy. Jeho dom je plný portrétov, zátiší, krajiniek, takže návštevník sa cíti ako v galérii, kde naňho z diel starých majstrov dýcha čas. Túto krásu však ešte pred Vianocami vôbec po prvýkrát predstavil na svojej prvej výstave v považskobystrickej nemocnici.
Ovplyvnený históriou
„Narodil som sa v roku 1932 v Zbíňove pri Rajci, ale otec mi čoskoro zomrel a matka nevládala uživiť päť detí. Odišla do Nemecka na roboty a mňa ako trojročného dala do sirotinca v Kláštore pod Znievom. Ostatní súrodenci sa rozbehli po službách a robotách. Tu som navštevoval gymnázium, ktoré patrilo k prvým na Slovensku. Počas jedenástich rokov ma sprevádzal kultúrny duch tohto miesta, veď okrem známych dejateľov tu študovali napríklad kardináli Korec a Hnilica, či básnik Sandtner. Hoci mi chýbali rodičia, rehoľné sestry nás dobre vychovali. Veď chodiť s rukami vo vreckách alebo nepozdraviť, to nebolo možné. Učili sme sa veci, čo sa s dneškom nedá porovnať. Keď som tam nedávno bol na návšteve, atmosféra stále pretrvávala, aj keď prijatie už bolo odmerané. Škoda, pretože s prístupom sestier, ktoré s nami trávili neľahké krízové a vojnové roky sa to nedalo porovnať, hoci sme si vytrpeli zimy, pretože veľa času sme strávili v chladnom kostole a bola bieda.“
Prvé diela si nechal riaditeľ
„Začínal som maľovať, keď som odišiel do Domaniže k birmovným rodičom a pokračoval som v meštianke. Tu na hodinách kreslenia riaditeľ spozornel, keď videl moje obrázky. Všetko, čo som namaľoval, si zobral. Kedysi mala naša rodina krásnu drevenú vyrezávanú chalúpku, tú som tiež nakreslil, lebo som ju mal najradšej, no ani ju som viac nevidel. Nasledovali roky na priemyslovke v Ústí nad Labem, kde som si zdokonalil pekné písmo. Až na vojne som urobil kamarátom maľované tablo. Prešlo niekoľko rokov a sestra sa išla vydávať. Čím ju potešiť? Videl som u majstra Drevenáka peknú kyticu, tak som sa rozhodol, že podľa vlastnej predstavy namaľujem orgovány. Páčili sa a viacerí začali za mnou chodiť s prosbou, aby som aj im niečo namaľoval. Prečo nie, veď sem-tam mi dáku korunku na farbičky a plátna dali. Takto som sa pomaly zdokonaľoval. Keď som pracoval v Rajci, poprosili ma, aby som podľa malej fotografie namaľoval do Francúzska prastarého otca v čičmianskom kroji, ktorý bol posledným na širokom okolí, čo dostal v Prievidzi dereš. Obrazy pomaly pribúdali a dnes ich mám na konte asi štyristo.“
Michelangelovi konkurencia nehrozila
„Najradšej sa nechávam inšpirovať známymi majstrami. Murillo, Rembrandt, Michelangelo, ten ma takmer skoro dostal k sochám. Aj by som sa na ne dal, lenže problémom bolo kvalitné lipové drevo. Skúšal som, ale chuť nevydržala, tak som ostal verný štetcu, hoci otec bol rezbár a strýkovia tiež. Dokonca vyrobili husle, ktoré sú v bratislavskom múzeu. Páčia sa mi diela Renoira, pretože podľa mňa obraz musí odrážať realitu, abstrakcia ma nikdy nelákala. Uznávam aj ruských detailistov Šiškina, Serova a iných, pretože u nich sa obraz rovná skutočnosti.
Aj preto, že mám rád staršie diela, maľujem olejom na plátno. Musí byť čisté ľanové a najprv ho natieram emulziou, slúžiacou ako podklad, zháňam ho až v Prahe, farby nie sú problémom. Olej má obrovskú výhodu, pretože sa dá zatierať. Ak sa mi niečo nepáči, pretriem to a idem odznova. Pri pastele či akvarele sa to nedá. Všetko musí mať svoj poriadok, preto som si pozháňal literatúru o maliarskej technike, farbách, materiáloch, aby sa obrazy čo najviac podobali predlohám. Zakaždým maľujem niečo iné, pretože opakovanie by ma nebavilo. Robím to, čo ma práve napadne, okrem obrazov som reštauroval a premaľoval aj sochy v domanižskom kostole a maľoval aj košieľky na krst.“
Múza prichádza do postele
„Obyčajne večer, keď idem do postele, sa mi predstavia nejaké obrazy v polospánku. Ak by som vstal a sadol k plátnu, hneď môžem maľovať podľa svojej fantázie. Najviac sa mi vybavujú predstavy krajiniek či starých dreveníc. Inak čerpám motívy z kníh, v prírode som namaľoval zatiaľ iba Domanižu sponad kostola. Rád chodím na prechádzky, ale nenosím so sebou skicár a ceruzku. Ak dostanem nápad, snažím sa ho zapamätať, čo mi vydrží aj pol dňa. Ak to nestihnem položiť na plátno, musím si predstavu znova a znova pripomínať. V galérii som bol iba jediný raz, v Drážďanoch, aj to iba dve hodiny. Celý čas som prestál pred obrazom Ježiša. Nebol veľký, ale neskutočne úžasný. Neviem, kto bol autor, ale krásne vystihol postavu a duchovno. Všetko žiarilo, jednoducho zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Niečo podobné som ešte nikdy nevidel a nedokázal by som ani zobraziť.“
Nerušiť, maľujem!
„Najradšej maľujem doma, keď sa zatvorím v hornej izbe, kde ma nikto neruší. V lete zasa tvorím v záhradnej chatke. Keď som robil v strojárňach v Považskej Bystrici, ako slobodný som sedával na dvore a maľoval. Ľudia sa pristavovali a obdivovali. Potom som sa oženil, pribudla rodina a okolo domu bolo dosť roboty. Ostávali iba nedele, po príchode z kostola manželka varila a ja hybaj k plátnu. K práci som potreboval denné svetlo a toho po príchode z práce už nebolo a pri žiarovke to nie je ono. Teraz mám času dosť, sedieť na lavičke by ma nebavilo. Keď dostanem chuť tvoriť, vtedy mi to ide a sústredím sa úplne na dielo, nič iné ma nezaujíma. Ale ak nie je správna nálada, radšej to nechám tak. Manželka vie, že ak idem maľovať, nechá ma na pokoji. Keď ma však niekto zavolá, už je zle a chuť a inšpirácia sa rozplýva.“
Keď jablko nepadne ďaleko od stromu
„Najstaršia dcéra Alenka sa podala na mňa, zato synovia vôbec. Keď bol malá, pozorovala ma, chcela farby, tak som jej ich sľúbil za dobré vysvedčenie. Stalo sa, a odvtedy ju to chytilo naplno. Má lepšiu výdrž ako ja, študovala maľovanie, vytvorila nielen kolekciu ikon, maľuje na sklo a zvláda viacero techník. Aj ja som pred dvadsiatimi rokmi navštevoval kurz pre maliarov amatérov v Banskej Bystrici. Niečo som pochytil, pretože tam boli naslovovzatí umelci. Synovia sú, povedané maliarskou terminológiou, úplne iný odtieň. Možno niečo umeleckého pochytil vnuk, ktorý je rodený recitátor.“
Jozef Hudek vie, že aj po debute na verejnosti sa nezmení. Maľovať bude naďalej, pretože život bez štetca si predstaviť jednoducho nevie. Možno by sa dal na rezbárstvo, ale nebolo by to „správne orechové“. Do každého diela dáva kus zo seba, svojej osobnosti. Onedlho možno bude musieť ako každý umelec, ktorý sa zviditeľnil, čeliť odbornej kritike. Zatiaľ bola jediným kritikom manželka, ktorú jedinú poslúchol, inak si do roboty hovoriť nedá. Veď maľuje pre radosť seba a iných. (jš)
