Nedeľa, 6. december, 2020 | Meniny má MikulášKrížovkyKrížovky

Prvými učiteľmi boli otec a jelene pod oknami dreveničky

V Považskej Bystrici možno stretnúť pána v lesníck

ej uniforme s krátkou briadkou a koženou taškou na pleci. Chýba už len ďalekohľad a puška. Možno, ak by k stretnutiu došlo na jeseň v lese, v rukách by držal neodmysliteľný nástroj na vábenie zveri. Reč je o osemnásobnom majstrovi Československa vo vábení jelenej zveri a medzinárodnom rozhodcovi v tejto náročnej odbornej disciplíne, Ladislavovi Penciakovi.

Detstvo v barónových službách

Jeho rodiskom bola stará drevenica na samote Nižný Tajch v Ľubochnianskej doline, ktorá je dnes súčasťou Veľkofatranského národného parku, v hustom lese. Otec drevorubač, uhliar a počas jelenej ruje či tokania hlucháňov poľovnícky sluha u baróna Helle­brandta z Blatnej pri Prahe, ktorý prenajímal veľký poľovný revír od Dolných Čierňav cez Smrekovicu, Ploskú až po Dolnú Lipovú. „Keď som mal asi šesť rokov, s mojím otcom sme mali za úlohu nájsť hlucháňov na hradovacom strome, kde ráno pred svitaním začínali tokať. Najprv počuť tok, výlusk a asi minútové brúsenie, kedy môže priskočiť poľovník. Nemal som žiadnu poriadnu obuv a výstroj. Pomáhal som bratovi a bratrancom, upratovali sme chaty, čistili chodníčky, chystali krmivo pre lesnú zver. Vždy sme sa tešili, keď mal prísť pán barón osobitným vlakom z Prahy a potom po lesnej úzkokoľajke až k drevenému zámočku. Odtiaľ sme vynášali na osem poľovníckych chát jedlo. Najstarší z nás mal štrnásť rokov a vynáška nám trvala najmenej poldruha hodiny. Za jednu vynášku sme mali každý korunu, takže čím sme sa viackrát otočili, tým sme viac zarobili. Hostia spávali na pričniach vystlaných jedľovou čečinou a nezdržali sa deň či dva, ale boli tam minimálne mesiac. Barón mal aj lekára, kastelána, jednoducho celý sprievod. V rokoch 1915 - 1925 bolo málo jelenej, väčšinou srnčej zveri. Strieľalo sa jej asi 260 kusov na 620 hektároch bez ohľadu na vek, ročné obdobie a pohlavie.“

Skryť Vypnúť reklamu

Jelene takmer v kuchyni

„Páni nerobili nič, my sme museli naháňať zver, za čo sme ako odmenu dostávali podradnejšie mäso. Otec, ktorý vedel veľmi dobre vábiť na ručadle, bol mojím prvým učiteľom. Pretože sme bývali na samote šestnásť kilometrov od Ľubochne, jelene nám pravidelne ručali pod oknami celé noci, takže to boli moji učitelia. Ako som spomínal, kedysi tam jelene vôbec nežili. Prvá jelenica bola strelená po roku 1918 v Ľubochnianskej doline, aj to privandrovala zo Štiavničky pri Martine z obory grófa Révayiho. Sem som po II. svetovej vojne chodieval na konzultácie z ručania k pánovi Ťapajovi, ktorý bol zverostrážcom. Cesta tam i späť hustými horami trvala viac než šesť hodín. Obora sa po I. svetovej vojne neudržiavala, zver sa premnožila, prelomila oplotenie, a tak zazverila široké okolie. V 30. rokoch tu bolo dosť jelenej zveri, ktorú sme prikrmovali iba senom, vzácne gaštanmi. Poľovalo sa na všeličo, barón a jeho hosť mohli streliť jedného medveďa a hlucháňa, ale jeleňov, koľko chceli. Medvede sa vtedy chytali do prepadových jám a želiez, potom ich zastrelili. Často to bývalo v lete, keď kožušina nebola kvalitná, tak strelec sa mohol tešiť maximálne z lebky. V rokoch 1925 – 1935 bola kožušina medveďa hodnotená cenou 800 Kč, kuna lesná napríklad 600 Kč.“

Skryť Vypnúť reklamu

Fľaše, rohy, mušle...

„Ručadlá sa používali najprv české a nemecké, avšak nie na takej úrovni ako dnes. Za dobré považujem rakúske skladacie ručadlo Fauln hábes, náš volský roh, ktorý je najobľúbenejší aj v Čechách a maďarský. Kedysi sa ručalo aj na mušliach, cylindroch z petrolejky, tie mali nevýhodu, že sa mohli rozbiť. Používali sa i pivové fľaše, ktoré sa šúchali špagátom a potom hybaj pod studenú vodu. S podobnými „zázrakmi“ som sa nafukoval od 12 rokov, od roku 1950, keď som pracoval v Bratislave, som začal s výrobou ručadla sám. Svokor bol debnár v Pezinku, takže o náradie núdza nebola. Prvým vlastnoručne vyrobeným ručadlom bol obdarovaný môj šéf. Vhodný je roh, ktorý nemôže byť z našich kráv, ale dlhý od dobytka z maďarských púst, ktoré mi zadovážia priatelia. Správny kus musí mať všetky parametre, nesmie byť rovný ani veľmi zakrútený. Po odmeraní viem, kde a koľko môžem skracovať. Roh nemôže byť dlhší ako 50-52 cm, potom sa na tenko vystrúha a upraví.

Skryť Vypnúť reklamu

Lov iba z povinnosti

„Cez vojnu bolo pušiek habadej, ale sme sa ich báli používať. Čo povedal správca lesov alebo barón, bolo pre nás písmom svätým, všetci poslúchali, o žiadny lov sa nikto nepokúšal. Vtedy sa nepytliačilo ako teraz - nočné poľovanie s osvetlením pre mäso nie je etické. Keď niekto strelil zver načierno, bolo to pre obživu rodinu a nerobilo sa z toho haló. Chudoba si tak kompenzovala zničenú úrodu na malých políčkach.

Po vyštudovaní strednej školy v Písku som získal prvú pušku, no strieľať ma veľmi nelákalo, skôr mi išlo o poznávanie prírody a ekológiu. V roku 1954 som pracoval na Orave, kde bolo veľké prezverenie najmä jelenej zveri a lovili sme z povinnosti, aby sa nepremnožila. V prvom rade neschopné a výradové kusy. Za polstoročie som ulovil hlucháňa, kráľovského bažanta, troch rysov, jedenásť srncov, tridsať diviakov, 20 jeleňov a 60 jeleníc.

Najväčšou trofejou bol výradový štrnástorák v roku 1959 z Oravy s bronzovým ohodnotením 202 bodov.

Majstrovský titul

na prvý pokus

„Na II. majstrovstvách ČSSR v Železnej Rude v roku 1970 som sa stal prvýkrát majstrom šampiónom. Okrem toho som z trinástich ročníkoch priniesol ešte sedem ďalších titulov, dve striebra a jeden bronz. Len dvakrát som vyšiel naprázdno. Konkurencia bola veľká, väčšinou zo Slovenska, odkiaľ nás bývalo aj dvanásť. Medaily som „vyručal“ volským rohom. Na súťažiach sa nikto vopred neprizná, s čím súťaží, svoj nástroj má starostlivo schovaný pred pozorným okom súperov. Najväčším úspechom však bolo víťazstvo v medzinárodnej súťaži v Račkovej doline v roku 1986. Potom som prešiel do rozhodcovského zboru, čo ma taktiež veľmi bavilo. Objektivita je veľká, pretože rozhodcovia sú oddelení od súťažiacich, ktorých vôbec nevidia, na vzdialenosť asi 100 metrov. Vedia iba číslo pretekára, ktorému pridelia body, takže nikto nevie, kto súťažil. Hoci sa ručí na rôznych miestach, najlepšie sa cítim v prírode. Ako rozhodcovi sa mi dostalo pocty rozhodovať veľkú európsku súťaž v Dortmunde. Za tie roky som vychoval takmer dvadsiatku výborných nasledovníkov, z ktorých to najďalej dotiahli otec a syn P. Plánovskovci, J. Dedič, J. Bačík ml., A. Kaššák, V. Kaděrka a iní. Po rozpade federácie som založil sekciu vábničkárov a jeleniarov na Slovensku pri SPZ Bratislava.

Medveď na otočku

Dlhé roky som robil sprievodcu zahraničným hosťom. Raz sme sa vybrali na medveďa, to sa ešte vnadilo na zdochnutého koňa, čo dnes nie je dovolené (používa sa iba melasa, med alebo ovocie). Strelcom mal byť nemecký atašé z ambasády. Lov býval dlhý, bola to drina bez spánku, pretože bolo treba sledovať, aké má medveď zvyky. Hostia väčšinou prišli na týždeň, medzitým sa medveď musel naučiť chodiť na návnadu. Je to potvora, lebo nechodí pravidelne, niekedy nepríde aj dva - tri dni alebo príde iný. Mali sme prichystanú búdku so strieľňou pri Strážovskom vodopáde, kde sa dalo podriemať, od ktorej bola návnada uviazaná na lane vzdialená asi 50 metrov. Hosť prišiel od holandských hraníc do Karlových Varov a odtiaľ autom na jeden záťah do Pružiny. Sprvoti sa mu nechcelo ísť hore, lebo bol unavený. Prehovoril som ho a vydali sa na chatu. Len čo sme dorazili, hneď zachrápal. Začalo sa šeriť, a tak som pripravil pre istotu pušku. Vtom nečakane vyšli z húštiny dva medvede. Rýchlo som hosťa zobudil a kážem mu, aby namieril na toho tmavšieho. Padol výstrel a medveď zhasol. Celá akcia trvala aj s výstupom štyri hodiny. Nemôžem nespomenúť na úspech tejto poľovnej akcie a oddaného a odborne zdatného lesníka z Pružiny Júliusa Hoferíka.

Koľko platím?

Asi pred dvadsiatimi rokmi v Strážovskej doline som sprevádzal hosťa z vtedajšej SRN. Pri Červíkovej som mal vyhliadnutého jeleňa, problémom bol zle prístupný terén. Ráno sme sa za ním vybrali a čoskoro som ho podľa mohutného zaručania odhalil. Stál v polovici brál, kde boli zosuvy, a preto som sa bál, že padneme aj s hosťom, za ktorého som zodpovedný. Pobrali sme sa za ním. Jeleň slabo ručal, pozerám, vidím z konárov predné nohy, časť parožia, očnice. Parádny kus.

Pán Schmidt, strieľajte!

Nemec sa začal vypytovať, koľko bodov má parožie a koľko ho to bude stáť. „Strieľajte!,“ opakujem. On na to, že nič nevidí. Jednoducho sa bál, že trofej bude drahá. Lenže jeleň nechodí ako autobus, nie je kedy rozmýšľať. Krásavec sa pohol za jelenicami, no keď k nám prišli na dvadsať metrov, jelenica zachytila náš pach, brechla, a už ich nebolo. Zišli sme nad potok, do hustejšieho borového porastu. Dúfal som, že večer sa vrátia. Mal som dva plátky syra a Nemec čokoládu, a tak som mu lámanou nemčinou dal dve možnosti - ostať alebo ísť na chatu poldruha hodiny tam a rovnaký čas naspäť. Nakoniec sme sa rozdelili o jedlo a čakali. Po čase som zaručal. O chvíľu sa jeleň ozval. Najprv vyšli jeleničky a bolo jasné, že o chvíľu príde jeleň. Skutočne. Môj spoločník sa triasol od nervozity, lebo videl parohy. Zrejme si myslel, že sú ohromné a nedoplatí sa. Nakoniec sa odhodlal a po výstrele jeleň zhasol. Bolo to o desať minút dvanásť 24. septembra 1985. Mal 192 bodov. Na chate som mu vysvetlil, že lepšie streliť raz za päť-šesť rokov poriadneho, ako každý rok slabého aj sporného mladého jeleňa.

Sympatická brada

Ladislav Penciak nemal úspechy iba ako výrobca ručadiel, pretekár či rozhodca, ale ... „Vo Svätom Antone sa súťažilo o najdlhšiu bradu. Prehovorili aj mňa, hoci som žiadnu obzvlášť veľkú nevlastnil a vyhral som súťaž, keď nie o najdlhšiu, aspoň o najsympatickejšiu bradu,“ hovorí s úsmevom.

Onedlho sú tu Vianoce, čas keď sa všetci tešia na sviatky pokoja. „Vyvrcholením je spoločná akcia, kedy nelovíme, pretože aj zver má mať vtedy pokoj. Vynášame krmivo, pri ohníku opečieme slaninku, vypijeme slivovičku a hajde domov. Všetkým lesníkom a poľovníkov prajem veľa šťastia, zdravia, manželkám a rodinám pochopenie a trpezlivosť nielen vo sviatočných dňoch roku 2003.“ Vianočný čas je pre L. Penciaka, držiteľa najvyššieho poľovníckeho ocenenia Medaily sv. Huberta, výnimočný aj niečím iným. Dva dni pred Silvestrom oslávi 78 rokov. Gratulujeme!

Jozef Šprocha

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  2. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  3. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  4. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  5. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  6. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  7. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  10. Zdravé varenie: zábava pre celú rodinu
  1. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  2. Väčšina fajčiarov dala deťom cigarety, ak si vypýtali
  3. Podcast: Jeden lístok, veľa tratí
  4. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  5. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  6. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  7. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  8. Tento výťah si poradí aj s tým najužším schodiskom
  9. Prvá 2-stupňová akumulátorová snehová fréza na trhu
  10. COOP Jednota je najdôveryhodnejším slovenským predajcom potravín
  1. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 865
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 11 337
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 826
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 9 636
  5. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy 9 586
  6. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu 9 510
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 9 440
  8. Aká je chémia vôní 9 069
  9. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť 8 907
  10. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 820
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Čestnými občanmi Streženíc sú Milan Sládek a Pavol Macho

Najvýznamnejšími rodákmi z obce Streženice v Púchovskom okrese sú svetoznámy mím Milan Sládek a umelecký sklár a maliar Pavol Macho.

Milan Sládek.

Pribudlo 2070 pozitívnych, 24 zomrelo

V piatok pribudlo ďalších 2070 pozitívnych prípadov nákazy koronavírusom, laboratóriá otestovali 12 670 vzoriek Počet úmrtí na pľúcnu formu ochorenia COVID-19 sa zvýšil o 24. Vyliečilo sa ďalších 2 814 osôb. Národné centrum zdravotníckych informácií o tom informovalo na webe covid-19.nczisk.sk.

Kto sa dostal do ideálnej jedenástky jesennej časti IV. ligy Severozápad?

Vybrali sme ideálnu jedenástku IV. ligy Severozápad.

Ilustračná fotografia.

História Streženíc siaha do čias Keltov

I keď prvá písomná zmienka o obci Streženice pochádza zo začiatku 15. storočia, archeologické nálezy dokazujú, že osídlenie tam bolo už v keltských časoch.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Polícia už pozná totožnosť muža, ktorý zaútočil po upozornení, že nemá rúško

Páchateľa a jeho kamaráta spoznali ľudia na videozázname.

Ako vyzerajú covidové pľúca? Zo špongie je tuhá hmota, hovorí patológ

Súdny lekár František Štuller, vykonáva aj pitvy ľudí, ktorí umreli na covid.

Na stanici v Nitre napadli muža po tom, ako upozornil na rúško

Incident sa stal v čakárni na autobusovej stanici.

Zdravotná sestra z Čadce prekonala COVID-19: Myslela som si, že zomriem

Pri pociťovaní príznakov sa začala liečiť sama. Bola to chyba.

Už ste čítali?