i modeli železnice, sa nedá ani zrátať. Pracoval na ňom dlhé roky, až kým nedostala dnešnú podobu. Je dlhá štyri metre, a keď k nej prirátame ešte dvojmetrový oblúk, vyjde nám unikátne dielo, ktoré si vyžiadalo nielen množstvo materiálu, ale najmä trpezlivosti, ktoré je vernou podobou skutočnej železnice. A to je len časť jeho zručnosti.
„Je to celoživotné dielo,“ smeje sa J. Trnka
„Môj prvý model bol oveľa menší,“ hovorí J. Trnka. „Zhotovil som ho pred šesťdesiatimi rokmi. Trvalo mi dosť dlho, kým som ho urobil. Chodil som do roboty, popritom som premietal filmy v našom kine, deti boli malé, takže času veľa nebolo. Sadol som si k nemu len tak, po chvíľkach. Pamätám si na prvú súpravu, ktorú som kúpil v Púchove. Transformátor stál vtedy niečo cez tisícsedemsto korún, čo boli na tie časy veľké peniaze. Všetko, čo som zarobil ako premietač, investoval som do železnice. Stala sa jednoducho súčasťou môjho života. Na kolenách som vyrábal koľajnice z medeného drôtu, domčeky... Myslel som si, že keď ju dorobím, nájdem si zas niečo iné. No, to som si len myslel. Keď už bola hotová, začal som ju prerábať, pridávať koľajnice, domčeky, stromy. A potom ďalšie a ďalšie. Stále na tom istom modeli. Aj teraz by som na nej niečo prerobil, ale syn mi nedovolí,“ smeje sa čiperný osemdesiatnik.
Ani na letnú kuchyňu nebol čas
Každý človek má nejakú záľubu, niekto zbiera huby, ďalší knihy, iný stavia modely lodí... Pre Jozefa Trnku sa stala životnou záľubou železnica. Keď sa jej začal venovať, možno ani netušil, čo všetko sa v ňom skrýva. Hodnoverne vytvarovaná krajina, hrad, lanovka, stanice, stromčeky, to všetko je výsledkom jeho trpezlivej práce. Najčastejšie používal papier. Dokonca aj skaly sú z neho. „Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na systém. Potom to už išlo ľahko. Základom je drevená tyčka a okolo nej vytvarovaný papier, spevnený sadrou a glejom. A tie som stále prerábal, lebo sa mi nepáčili. Najviac mi asi dali zabrať stromčeky. Každý konárik je robený zvlášť. Naraz som vyrezal z výkresu asi dvadsať konárikov. Koľko konárikov som musel takto urobiť, to vám veru neprezradím. Nikdy som to nerátal, ale stromčekov je asi tristo. Každý jeden som ešte maľoval acetónovou farbou zmiešanou s pilinami. Veru, žena ma nikdy nemusela hľadať, vždy vedela, že ma nájde len pri mojom modeli,“ pozrie sa s úsmevom na manželku. Tá hneď so smiechom dodala: „Pre železnicu miestnosť našiel, aj vtáčiky mali svoje miesto, ale mne letnú kuchyňu nepostavil. Ej, neraz som mu to pripomínala. A teraz, keď by si možno aj čas našiel, už ju zas nepotrebujem. Ale musím prezradiť, že je veľmi šikovný. Všetko, čo máme v dome z dreva, vyrobil sám. No a tieto jeho mašinky? Každú korunku, ktorú zarobil v kine, hneď premenil na vláčiky, koľajnice. Pre tie svoje mašinky našťastie ani do krčmy nechodil. Ešteže sa mi ho podarilo vytiahnuť na skúšky do divadla, kde sme obaja účinkovali.“ Ani pani Anastázia nezaostáva šikovnosťou za manželom. Krásne výšivky, ktoré vyšila na šijacom stroji, zdobia nielen ich domácnosť či najbližších. Nájdete ich trebárs v Amerike, Austrálii... „Chcela som sa odvďačiť ľuďom, ktorí nám alebo mojej rodine nejako pomohli, a tak som pre nich vyšila obrus alebo obraz. Teraz ma už ruky neposlúchajú, ale aj tak ešte sem-tam vyšijem košieľky na krst,“ hovorí pani Anastázia. Jednoznačne tvrdí, že na tento systém vyšívania treba kufríkový šijací stroj a šikovného manžela, ktorý ho dokáže opraviť. „Keď sa mi prvý raz pokazil stroj, dosť dlho som nevyšívala. Napokon som manžela uhovorila, aby sa naň pozrel. Zakrátko už bol opravený. Odvtedy som veru opravára nepotrebovala,“ dokladá ďalší dôkaz zručnosti Jozefa Trnku.
A prišla elektrifikácia
Keď J. Trnka dokončil prvú železnicu, ani nesníval o tom, že by jeho vláčik mohla pohybovať elektrina. Pohyboval ho prstom. „Teraz ju syn prerobil na automatiku a ja som vyradený. Keď zas niečo prerába, tak len čakám, kde vyjde vlak. Mnohokrát sa dívam úplne inde. Už to nie je ono. Ani mi nedovolí, aby som niečo zmenil, lebo vie, že keď príde domov, už by ju asi nespoznal,“ zasmial sa. Ťažko je dnes porátať, koľko materiálu spotreboval. Sú to metre a metre drôtu, koľajnice majú tridsať metrov, na železnici nájdete šestnásť výhybiek, množstvo tunelov, mostov, je na nej dokonca aj lanovka a veterný mlyn. „Z pôvodnej sú možno niektoré domčeky. Ani kopce už nie sú také ako kedy. Tam som ich zväčšil, tam zmenšil alebo premiestnil. Všetko podľa vlastnej fantázie. Možno mi neuveríte, ale ja nedokážem nič urobiť podľa predlohy. Len robím a prerábam podľa toho, ako sa mi to páči. Pomohli mi aj synovia.“
Nie je čistota ako čistota
Pán Jozef sa o tom presvedčil na vlastnej koži. Keď sa mu ženil syn, prišli na svadbu aj jeho kolegovia. Všetci boli zvedaví na otcovu železnicu, o ktorej už toľko počuli.
A ten, aby sa ukázal v čo najlepšom svetle, snažil sa ju vyčistiť, aby všetko fungovalo tak, ako treba. Siahol po fľaške, o ktorej si myslel, že je v nej lieh. Ale nebol. „Páni, keď som zistil, že je to Savo, len som sa chytal za hlavu. Všetky koľajnice zhrdzaveli, museli sme ich vymeniť. Odvtedy si dávam riadny pozor, keď chcem železnicu čistiť. Dnes by som potreboval na ich výmenu oveľa viac korún ako prv. Veď napríklad mašinku som kedysi kúpil za dve stovky, teraz už treba tisícky. Zháňal som ich v Ostrave, Brne, ale najlepšie sa mi nakupovalo v Prahe,“ zaspomínal si.
Had samorast
Okrem vagónikov má sedem lokomotív, každá je iná. Pekne uložené v škatuliach čakajú, kedy budú môcť premávať po koľajniciach. Opatruje ich ako oko v hlave, veď musia vydržať čo najdlhšie. Aj keď železnica je najmä jeho záľubou, radi sa s ňou pohrajú aj vnúčence. A ako by to bolo, keby nefungovali. Na jeho model sa boli pozrieť dokonca aj školáci z Francúzska. Do miestnosti, v ktorej zaberá väčšiu polovicu sa ani naraz nezmestili. A tak jedna várka bolo vo vnútri a druhá čakala vonku.
„Potom sme si posedeli v záhrade. Deti si obzerali okolie. Zrazu sa ozval strašný krik. Všetci sme zostali prekvapení, čo sa deje. Vôbec som si neuvedomil, že v tráve bol samorast, ktorý vyzeral ako had. Až keď som videl, kam prestrašené dieťa ukazuje. Nakoniec sme sa všetci schuti zasmiali,“ vynorila sa mu v pamäti ďalšia spomienka. S jeho záľubou ich je spojených omnoho viac. Väčšinou sú milé a úsmevné, ale sú medzi nimi aj také, ktoré mu zdvihli adrenalín v krvi. Napríklad, keď mu ju niekto poškodil. Raz darmo, celoživotné dielo je na celý život a riadne prirastie k srdcu. Škoda len, že model je napevno posadený v miestnosti. Určite by zožal úspech aj na výstave. Takto poteší iba oko domácich. Ale nakoniec, veď je určené pre nich a najmä jeho tvorcu. Viera Žaludková
