n so svojím psom už druhýkrát vracali z obchôdzky mestského parku. Dnes mali šťastie. Pod jednou lavičkou našli dve prázdne fľašky od piva, kopu neporiadne dofajčených ohorkov a desaťkorunovú mincu. Bol to veľký poklad, lebo po včerajšom ráne sa neodvážil ani žobrať. K tomu jeho zanedbaný vzhľad a zarastená tvár ľudí skôr odpudzovali ako privádzali k ľútosti.
Tá dvadsaťkoruna, ktorú dostal od jedného elegantného pána, jeho vôňu doteraz cíti, mu spôsobila len nepríjemnosti. Neskoro si všimol dvoch počerných výrastkov, ktorí ho nenápadne sledovali. Nepomohol mu ani prenikavý štekot malého strapáča. To bol vlastne jediný odpor, na aký sa obidvaja zmohli. Milan bol rád, že incident skončil len postrkovaním a snažil sa chrániť psíka pred kopancami. Zožmolená dvadsiatku mu vypadla z dlane rovno pred nohy surovejšieho mládenca.
Milanovi sa triasli nohy, udreté rameno ho bolelo a čudný tlak v hrudi ho prikoval na lavičku. Ľavou rukou si prešiel po vnútornom vrecku saka a nahmatal malú škatuľku. Jeho najväčší poklad mu tí grázli neukradli. Oprel si hlavu o studenú hranu a so zatvorenými očami čakal, kedy bolesť ustúpi. Iba podvedome vnímal hlasy okoloidúcich a hromženie na opilcov váľajúcich sa po lavičkách.
Mali pravdu, bol opilcom. A veľkým. Ale to bolo už dávno. Teraz si príležitostne vypije pivo, aj to len vtedy, keď sa stretne s kamarátmi.
Prednedávnom stretol v centre mesta dcéru, našťastie ho nespoznala a on sa jej neodvážil prihovoriť. Je predsa veľká pani, je tu v meste lekárkou. Keď prechádzal okolo, stihol si všimnúť jej oči. Boli krásne, podobné tým, na ktoré sa díval pri holení v zrkadle.
Milan bol kedysi účtovníkom v jednej fabrike. Keď ju zatvorili, prišiel o prácu. Začal piť, potom nasledoval rozvod. Teraz sa občas vyspí na stanici alebo v parku, ale v poslednej dobe viac času trávi v ubytovni pre bezdomovcov, kde má aj svojich kamarátov. Vlny bolesti v hrudi prichádzajú stále častejšie a potom je vždy vyčerpaný, bezmocný a plný strachu z ďalších dní. Už sa neodváži ani na dlhšie obchôdzky, najďalej zájde k nemocnici a cez plot ticho sleduje pacientov posedávajúcich na lavičkách. Závistlivo na nich pozerá a žiarli, pretože ich sa dotýkajú ruky jeho dcéry, im sa prihovára jej hlas, osožnejší ako všetky lieky. Vie, že si život zamotal sám, pokazil všetko, čo sa dalo. Určite ho dcéra nenávidí. Opatrne vyťahuje svoju škatuľku a trasľavými prstami otvára malé tajomstvo. Jediné bohatstvo, ktoré si vzal z bývalého domova. Jediné, ktoré sa nedalo prepiť, speňažiť. Jemné plavé vlásky previazané už vyšedivenou stužkou predranou od jeho hrubých prstov a malý mliečny zúbok drží opäť a zrak sa mu rozmazáva. Slzy tečú po zarastenej tvári a stekajú korytami hlbokých vrások. Hlava mu ovísa, bolesť neznesiteľne udiera na hrudnú kosť. Chce dúfať, že je to naposledy, umrel by tak blízko svojej dcéry.
Padol, zostal však visieť na najhustejších kríkoch a nohy mu vyčnievali rovno na chodník. Okoloidúci ich obchádzali, niektorí len prekročili. Až k večeru ho mestská polícia dopravila do nemocnice.
„Zasa som všetko zbabral“, to boli prvé myšlienky, ktoré ho napadli, keď sa prebral. „Ani umrieť sa mi nepodarilo.“ Bolesť už necítil, len v hlave mu neznesiteľne hučalo. Niekto sa nad ním skláňal a tichým hlasom ho upokojoval. Dlaň mu hriala iná teplá dlaň. A nebol to anjel.
Natália Markovičová, 4.A Združená stredná škola sklárska Lednické Rovne