Marka Tri životy hovorcu. Šuškandy, že napokon sa v kníhkupectvách vďaka Rezešovcom neobjaví, sa teda nenaplnili.
Čo ťa viedlo k napísaniu knihy?
Niekoľko dôvodov. Chcel som skúsiť, či mám na to, aby som napísal knihu. Či na to mám dostatok vôle, trpezlivosti, schopností a v prípade tohto námetu aj odvahy. Ďalej som sa chcel obzrieť dozadu a spracovať búrlivých sedem rokov v košických železiarňach s odstupom času a s nadhľadom. Chcel som sa pred svojím svedomím i pred čitateľmi vyrovnať s tým, čo som urobil dobre a čo zle v tomto období. No a samozrejme, išlo mi aj o to, aby ľudia, konzumenti tisícov správ, komentárov a hodnotení v médiách o dianí vo železiarňach tých čias mali možnosť nazrieť pod pokrievku vtedajšieho diania.
Aby porozumeli okolnostiam, súvislostiam a rozhodnutiam predstaviteľov firmy. Aby nevideli len špičku ľadovca z informácií publikovaných v médiách, ale aj jeho základ z toho, čo som vo svojej knižke napísal ja.
Ako dlho si ju písal?
Na spracovaní podkladov som pracoval dva mesiace, sedem mesiacov mi zabralo samotné písanie a tri mesiace všetko, čo súvisí s vydaním knižky, teda jazykové korektúry, posudok právnika, grafická príprava, autorské práva, pridelenie ISBN, tlač, zabezpečenie distribúcie atď. Summa summarum, príprava knihy trvala presne rok.
S kým si ju konzultoval?
Po celý ten čas v prvom rade so svojím svedomím. Stále som pochyboval o tom, či to bolo správne rozhodnutie pustiť sa do napísania takejto knižky. Viacerí ma povzbudzovali, aby som ju napísal. Iní mi neverili, že to dokážem. Ďalší ma zasa odhovárali, vraj ma už nikto po vydaní takejto knižky nezamestná na poste hovorcu, lebo sa bude obávať toho, že raz by som takúto knihu mohol napísať aj o ňom. Na to som povedal, že s tým nemám problém, pretože nechcem už pracovať pre nikoho, kto niečo skrýva, klame a nekomunikuje s verejnosťou transparentne a korektne. Po skompletizovaní rukopisu som ho dal, ako som už spomenul, na posúdenie právnikovi a zaslal som ho takisto bývalému prezidentovi VSŽ Gabrielovi Eichlerovi. Aj po jeho prečítaní súhlasil s tým, že bude krstným otcom knižky. Nakoniec sa nám ale nepodarilo nájsť obojstranne prijateľný termín a knižku krstila moja mamina. Dnes som rád, že to tak dopadlo, pretože moju maminu táto úloha veľmi potešila a ja som jej mohol aj takto poďakovať za to, čo pre mňa urobila.
Ako sa k tomu „postavili“ Rezešovci?
Prvé články o tom, že píšem knihu o mojom pôsobení v košických železiarňach sa objavili v médiách v lete tohto roka. Bývalého prezidenta VSŽ Júliusa Rezeša znervóznili natoľko, že cez najčítanejší týždenník na Slovensku vyslovil na moju adresu niekoľko hlúpych lží. Povedal o mne napríklad, že oni mi museli diktovať celé vyhlásenia, pretože som nebol vraj schopný sformulovať niekoľko súvislých viet. V prvej chvíli ma to dosť rozčúlilo a chcel som ho žalovať, ale potom som sa iba pousmial a povedal si, že ľudia určite sami pochopia, kto klame a kto nie. Veď ja som si napísal celú knihu sám, Július Rezeš dal napísať spomienkovú knihu o jeho otcovi jednému z košických novinárov a skvele mu za túto knižku na objednávku zaplatil. Július Rezeš veľmi rýchlo zabudol, že v jeho mene som musel napríklad pripravovať do podnikového týždenníka celé odpovede a príhovory k zamestnancom...
Prečo si nedal do titulu, alebo podtitulu zmienku o VSŽ, možno by sa lepšie predávala?
Pretože táto kniha nie je iba o VSŽ, ale o rokoch 1995 až 2002 a v tomto čase som pracoval aj ako hovorca novej spoločnosti, ktorá vznikla prevzatím hutníckych aktív bývalých VSŽ, teda americkej spoločnosti U. S. Steel Košice. Kniha je možno najzaujímavejšia práve tým, že mapuje tri úplne odlišné etapy vo vývoji firmy so zakomponovaním všetkých tých veľkých a dôležitých mediálnych káuz, ktoré plnili stránky novín a vlny éteru. Boli to tri úplne odlišné životy hovorcu, a preto práve tento titul knihy.
Sondoval si, ako je to s jej predajnosťou?
Výborne sa predáva v Košiciach, ale to je pochopiteľné. Prvé ohlasy sú takisto pozitívne, prví čitatelia mojej knižky oceňujú hlavne to, že je napísaná pútavo a slušne. Mojím cieľom naozaj nebolo napísať lacný bulvár so šokujúcimi odhaleniami, ale knihu, ktorá dovedie čitateľa k zamysleniu a pochopeniu toho, ako sa pracuje v našej krajine s informáciami, ktoré sú potom servírované širokej verejnosti.
S ktorými kapitolami si sa popasoval najviac?
S tými, ktoré tvoria prvú časť knihy a ktorá je venovaná rokom 1995 – 1998. Obdobie „panovania Rezešovcov“ bolo charakterizované vopred prehratým bojom s veternými mlynmi, teda bojom s médiami, ktoré neboli „HZDS pozitív“. Tlak novinárov a verejnosti bol obrovský. A keď si ešte predstavíte, že celé to pre mňa začalo výbuchom plynu a smrťou jedenástich ľudí, skutočne je na čo spomínať a o čom hovoriť.
Kniha má určite nárok stať sa bestselerom. Nebojíš sa, že ju „udrie“ nejaký dobrák na internet?
Ak by k tomu došlo, budem si razantne a dôsledne chrániť svoje autorské práva.
Aké sú Vianoce u Markovcov?
Nuž, vyprážaný kapor na štedrovečernom stole nesmie chýbať, ale v mojej rodine ho konzumujem iba ja, pretože manželka a dcéry kaprie mäsko neobľubujú. Keby bolo na mne, jedol by som kapríka každý deň, pre mňa je to skutočne skvelá pochúťka. Zabíjal som ho iba raz, a tak som zašpinil kúpeľňu, že odvtedy si ho kupujem radšej už zabitého a vyčisteného.
Varenie nepatrí medzi moje hobby, prípravu vianočného menu nechávam výlučne na manželku, mojou úlohou je iba dochutiť kapustnicu, pretože manželka si nikdy nie je celkom istá, či má po dokončení ten správny „šmak“. Vianočný stromček máme už niekoľko rokov umelý, ale tento rok sme si povedali, že si kúpime živý, veď zmena je život a možno s vôňou ihličia bude aj atmosféra štedrého večera ešte voňavejšia a príjemnejšia ako doteraz.
Podľa môjho názoru je na vianočných sviatkoch najkrajšia práve tá atmosféra, plná detského očakávania a radosti z darčekov a rodičovskej spokojnosti, že sú všetci spolu, zdraví, v pohode a porozumení. Priznám sa, že ja by som nemusel nájsť pod stromčekom jediný darček, stačí mi, keď vidím tie šťastné detské oči a som šťastný aj ja. A o tom sú pre mňa Vianoce. Sú to nádherné sviatky, a preto by som ich chcel prežiť ešte veľa, veľa.
