Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Doposiaľ rešpektuje akurát rozhodnutie krajského súdu. To, ktoré bolo v jeho prospech. O čo ide? O pozemky! Reštitučné prinavrátenie pozemkov sa podľa zákona z roku 1991 naťahuje dodnes.
Rodina Bednárovcov, dedičov zastupuje jeden zo synov - Eduard, vlastnila 22 580 m2 pôdy. Do užívania bola daná vtedajšiemu jednotnému roľníckemu družstvu a štátnemu majetku (ŠM). Po presťahovaní ŠM do Lieskova, vzalo Mesto do užívania celý hospodársky dvor. Prenajímalo ho. Podiel za užívanie pôdy a Dušianice majiteľom priznalo a na konci roku 1992 ho aj uhradilo.
Vyvlastňovací dekrét ÚP mesta z roku 1987 zahŕňal dvor Dušianica a len časti parciel! A v tom je oná podstata sporu Mesta a Bednárovcov. Vráťme sa späť o niekoľko rokov. „Nakoniec, tento pozemok nebol využívaný ako centrálny stavebný dvor a skladovacie priestory, lebo ďalšia výstavba Rozkvetu sa už nerealizovala. Po prijatí reštitučného zákona v roku 1991 sme preto požiadali Mesto o vrátenie našich pozemkov, čo nám bolo prisľúbené. Museli sme dokazovať vlastnícke práva, dedičské konania, identifikačné listy. Trvalo to dva mesiace, hoci pri vyvlastňovaní sme my, ani oni nič nepotrebovali. Bez nášho vedomia a majetkového vysporiadania, prečíslovaním parciel si Mesto v júli 1991 delimitačným protokolom všetko previedlo ako jeden celok – vyvlastnené i nevyvlastnené – a tým nás pozbavilo vlastníctva,“ hovorí Eduard Bednár.
Z vlastníckeho listu Bednárovcov však vyvstali v roku 1993 dva listy vlastníctva, čo potvrdzujú ich zbytky parciel. „Z týchto zbytkov Mesto vykúpilo 3598 m2 na cestnú komunikáciu a OSC taktiež 198 m2. Otázkou je, prečo Mesto vykupovalo svoj vlastný pozemok? Na našich parcelách bolo len užívateľom, za čo sme žiadali nájom.
(Pokračovanie na 2. strane)
Reštitučný nárok na pozemky Bednárovcov je v nedohľadne
(Dokončenie z 1. strany)
Všetky identifikačné listy sú vedené ako zastavaná plocha, čo nie je pravda. To, že Krajský súd Banskej Bystrici rozhodol o nepriznaní vlastníctva na základe nepravdivých údajov bez nariadenia pojednávania a našej prítomnosti, tým aj bez možnosti odvolania sa, boli porušené naše ľudské práva,“ dokladá údaje E. Bednár.
Bednárovci rozhodnutie krajského súdu rešpektovali. Apelovali na poslancov MsZ a spoliehajúc sa na ich zdravý rozum. Vrátenie dedovizne im Mesto v októbri 1994 akceptovalo a ponúklo dohodu na odpredaj. Nastúpilo nové vedenie Mesta. Nepokračovalo v náprave krívd minulosti. Na ďalšie a ďalšie listy v rokoch 1994 - 1999, aby boli poslanci oboznámení s porušovaním ľudských práv, bola odpoveď – že pozemky sú majetkom Mesta.
Ústavný súd v roku 1999 rozhodol, že všetky rozsudky vynesené podľa par. 250 f (o. s. p.) strácajú účinnosť a platnosť. „Na tomto základe sme podali žalobu pred troma rokmi na okresný súd. Hlavné pojednávanie je pre preťaženosť súdu v nedohľadne. Mesto o opätovnú ponuku mimosúdneho vyrovnania nestojí.“
E. Bednár sa však nevzdáva. Jeho nedávnym krokom vo veci uznania vlastníctva dedovizne, ktorú nadobudli jeho predkovia poctivou prácou, zaslal Rade sudcov pri Ústavnom súde SR. Kde je pravda, dozvieme sa neskôr. (tor)