(zara) bol 7. mája akoby manifestáciou za prítomnosti viacerých cirkevných i svetských hodnostárov, jeho bývalých žiakov. Honzovu osobnosť literárny historik charakterizoval: Všade súc obľúbený čo muž učinlivý a ľudomil všeobecne známy“ – pripomenul zostavovateľ diela – monografie o františkánoch v slovenskej spisbe.
Činnosť pátra C. F. Honzu bola záslužná hlavne na pedagogickom poli, no má podiel aj v literatúre. Z maďarčiny preložil osem kázní vtedajšieho rožňavského biskupa Jána Scitovského. Azda preto si vybral na poslovenčenie práve homílie tohto hodnostára, lebo možno predpokladať ich užšie osobné vzťahy. Prezrádza to zápis v kronike skalického kláštora, keď 26. septembra 1835 Scitovský navštívil v kláštore už staručkého pátra.
V bibliografiách (Kotvan) a v literárnych príručkách (Bielek) uvádzajú aj Honzove latinské state z kláštornej kroniky o napoleonských vojnách (zač. 19. storočia – pozn. pis.): Supplementum seu brevis relatio belli anno 1814 a Synoptica relatio belli, quod itidem causavit profugus ex Elba insula Napoleon Bonaparte (1815).
Rodák z Bytče po štúdiách rétoriky v Žiline, keď tam jezuiti mali posledný rok gymnázium, rozhodol sa pre kláštorný život vo františkánskej reholi. Prijatý bol ako klerik novicov pruštianskeho kláštora (1776). Filozofiu spoznával na učilišti v Prešove, teológiu v Hlohovci, kde bol roku 1782 vysvätený za kňaza ešte ako bohoslovec. Ďalšími miestami jeho dušpastierskej činnosti (kazateľ, kveštár, profesor, katechéta a pod.) boli Žilina a Skalica, keď v období dvoch trojročí (1827 –30, 1833 – 36) bol zvolený za provinciála Salvatoriánskej provincie. Po vymenovaní premnohých funkcií, ktoré Honza na Záhorí vykonával, v kronike zaknihovali: „Chorý ležal 28 dní na zápal močových ciest. Nepomáhali ani lieky ani chirurgický zákrok. Umrel 83-ročný v prítomnosti bratov kláštora, ktorým ešte udelil otcovské požehnanie.“ (Historia domus).
Cézar Honza sa ukázal rovnako erudovaným historikom ako aj známym latinským štylistom. V slovenských literárnych „záhradách“ jeho pamiatku zachovali Ľ. V. Rizner (Bibliografia II.), K. Bielek (Z činnosti údov rádu sv. Františka, provincie najsv. Spasiteľa v Uhrách na poli katolíckej spisby slovenskej) a I. Kotvan (Bibliografia bernolákovcov).
(nyi)
(Pokračovanie.)
