Hrával hokej, a tak rodičia rozhodli, že na mňa zostane muzika,“ tvrdí Mišo. Od šiestich rokov začal hrávať na akordeón, ktorému je verný dodnes. Zatiaľ, čo sa starší Martin venoval hokejke, Michal „vláčil“ štrnásť rokov harmoniku do Základnej umeleckej školy v Považskej Bystrici. „Otec hrával chvíľu za mlada na akustickej gitare, matka na nič, akurát obaja mne na nervy,“ dodáva so smiechom dvadsaťročný mladík. Na prvé vystúpenie, ktoré absolvoval už v prípravke si ani nepamätá. Chabý pokus o komponovanie nevyšiel, no v roku 2000 vydal svoje zatiaľ jediné CD. „Brat mi povedal, že ak niečo robím, nech je to poriadne. Myšlienka na pamiatku na moje hranie sa zmenila na jeho nahranie. Na ďalšie nepomýšľam, chce to zbytočne veľa peňazí,“ hovorí Michal. Ideálna dovolenka podľa jeho slov predstavuje ničnerobenie, jedenie jeho obľúbeného ražniči, pitie.... Pôvodne akordeónové duo s Branislavom Patáčikom rozšíril jeho otec. „Začal hrať na basgitaru, moc ho baví. Bola to dobrá myšlienka pridať sa k nám, je z toho nadšený. Rád sa učí niečo nové,“ komentuje otcove účinkovanie syn. „Braňo je iná káva. Hráva o dve roky menej, no je dobrý. Tvrdí, že sa nikdy neožení, pretože do hudby a vlasov si nenechá od nikoho kecať,“ dodáva Michal, ktorý počúva rád klasiku, no prednosť má jednoznačne heavy metal. „Začal som hrávať v jednej kapele na klávesy, mňa to baví, uvidím, dokedy to bude baviť chlapcov. Hudbe sa chcem venovať do konca života,“ tvrdí Mišo, ktorý považoval štúdium na vysokej škole za zbytočné, pretože okrem iného nemá rád stres a zbytočne skoré ranné vstávanie.
