ni voľna doma „na malte“ alebo na záhradke, iní cestovali, či už po Slovensku alebo za exotikou do vzdialenejších krajín. Niekto dáva prednosť vylihovaniu na pláži, iný spoznávaniu kultúrnych pamiatok a ďalší zasa výletom do prírody - známych aj menej známych pohorí, rezervácií, národných parkov.
Ak nás však láka nefalšovaná pravá divočina, nemusíme cestovať stovky kilometrov, pretože hotový prales máme my, obyvatelia Považskej Bystrice, rovno pod nosom. Lepšie ho poznajú len rybári, ktorí tam však chodia s úplne inými úmyslami ako je obdivovanie prírodných krás. Občas sa však doňho zatúlajú milovníci prírody, ktorým toto miesto učarovalo svojou romantickou krásou. Reč je o pomerne rozsiahlom zvyšku vŕbovo-topoľového lužného lesa pri ústí Domanižanky do Váhu, na území ohraničenom Orlovským mostom, starým korytom rieky Váh a železnicou. Na mapách sa toto miesto nazýva Vŕbie. „Málokoho z vnímavejších nechajú ľahostajným mohutné topole čierne a vŕby biele s porastmi machu na konároch, pozornejší si všimnú aj vŕbu krehkú, pod ktorou sa po každej búrke povaľujú nalámané konáre. Po stromoch sa do veľkej výšky šplhá divý chmeľ, okolo tráv a žihľavy sa ovíja povoja plotná s veľkými bielymi zvoncami. Nájdu sa tu však aj skutočné exoty, napríklad vysoká netýkavka žliazkatá, pôvodom z Himalájí, s veľkými kvetmi vo všetkých odtieňoch ružovej alebo širokolistý pohánkovec japonský, zavlečený z východnej Ázie, ktorý vytláča všetky ostatné rastliny a holými článkovanými stonkami pripomína bambus, aj keď je príbuzný pohánke a stavikrvu,“ hovorí Ing. Martin Smatana z Vlastivedné múzea v Orlovom.
Na severnom konci „Bystrického pralesa“ na brehoch vybagrovaných jám zaplavených vodou môžeme obdivovať pekné porasty trste obyčajnej a pálky širokolistej, rastlín často využívaných v suchom stave na dekoráciu príbytkov. Nájde sa medzi nimi aj ježohlav vzpriamený s úzkymi trávovitými listami a guľatými pichľavými súplodiami na prelamovanej stonke. Akvaristi zasa určite spoznajú plávajúcu vodnú rastlinu stolístok klasnatý, ktorého súkvetia sa vystrkujú na krátkych stopkách nad hladinu.
„Je to nefalšovaná divočina pod oknami priemyselného mesta. Ak práve okolo neprechádza rachotiaci vlak, začujeme spev vtákov a bzučanie hmyzu, občas zbadáme plávajúcu užovku alebo rybky tesne pod vodnou hladinou a pri obdivovaní prírodných krás si ani nevšimneme, že v našom „Bystrickom pralese“ je trochu „komárno“. Pred niekoľkými rokmi sa uvažovalo o premene tohto územia na prímestský rekreačný areál. Niekomu sa môže zdať, že to je dobrý nápad, ale ja osobne by som sa prihovoril za to, aby sa „Bystrický prales“ ponechal v takom stave ako je teraz. Predsa len betónu, železa, na mieru strihaných trávnikov a pravidelných alejí je okolo nás viac než dosť, ľudia už strácajú schopnosť vnímať krásu divej prírody, často nezmyselne kladú na najvyššiu priečku v rebríčku hodnôt len to, čo vytvoril človek a ani sami nevedia alebo nechcú vedieť, ako ich môže výlet na takéto miesta osviežiť a obohatiť.
Takže - bez strachu z divých šeliem poďme pokojne spoznávať náš prales,“ dodáva M. Smatana.
