títe, že v ňom býva umelec. Krásne vyzdobené dvierka vôbec nenapovedajú, že sa za nimi skrýva obyčajná elektroskriňa. Obrazy zdobia celý príbytok J. Poliaka. Pritom jeho pôvodné povolanie má od maliarstva veľmi ďaleko. „Som vyučený gumár. Maľovanie ma však bavilo odmalička. Najviac som sa mu venoval po tridsiatke. Dnes je to už iné. Nemám ani času a veru ani chuti,“ priznáva. Jeho obrazmi je vyzdobený aj miestny kultúrny dom. „Zdalo sa mi, že sú prázdne steny, a tak som ich chcel trochu skrášliť. Najradšej mám krajinky. Keď niečo pokazím, napríklad namaľujem krivý strom, nič sa nedeje. Ale keď dáte človeku jedno ucho väčšie, to už je poznať,“ smeje sa. Keď má však hovoriť o svojich prácach, hneď zvážnie: „Vždy, keď vidím nejaký obraz, zdá sa mi lepší ako môj. Viem, že by som nemal porovnávať, ale inak to nejde,“ dodáva skromne. Talent, ktorý sa v J. Poliakovi skrýva, však hovorí o niečom inom. To potvrdí každý, kto videl jeho obrazy.
