“
Vojtech Jakub Gazda
(1741-1817)
Literárny kritik napísal, že Gazdove homílie - kázne sú plné vzletných myšlienok, vznešených právd, zvláštnych príkladov a obratov, v úprave síce jednoduchej, prostej a nelíčenej, bez prázdnych fráz a každodenných povedačiek, ale zato pôvodnosťou a rýdzosťou prekvapujú. Reč Gazdova nepozná šperkov, ale preto je plynná, živá, názorná. Gazda účinkuje na celého človeka, všetko podporuje dobre volenými dôvodmi. Ako kazateľský spisovateľ vedel, čo treba ľuďom svojej doby. Svojich poslucháčov nevodí len po poli vierouky a mravouky, ale obracia sa k potrebám času a okolnostiam, v ktorých žijú. Vyznamenáva sa najmä v pôstnych kázňach, latinsky vydaných pod názvom Sacra et utilis peregrinatio lebertini: karhá tu „neveru, slobodárske zmýšľanie, záhubné náhľady človeka leberálca - osvietenca“, ktorý ako zvedavec a posmešník ide s pútnikmi na Krížovej ceste (Tovaryšstvo I.).
V údajoch o pôvode a o vstupe pátra Vojtecha Gazdu do rehole je niekoľko nezhôd. Vznikli konfrontáciou informácií, ako ich podáva prvý jeho bibliograf S. M. Žilinský, a údajov z archívu bývalej Salvatoriánskej provincie na Slovensku: čo V. J. Gajdoš OFM v odbornom ladenom príspevku - medailóne (Františkáni v slovenskej literatúre. 1979) podrobne rozvádza, synteticky registruje Encyklopédia slovenských spisovateľov (1984).
„Deň narodenia (resp. krstu) je v matrike, podľa ktorej Gazda dostal meno Jakub (nie Anton, ako sa všeobecne uvádza) nečitateľný (mesiac: jún); Vojtech-Adalbertus je jeho rehoľné meno.“ V slovenských súvislostiach sa však oddávna píše v poslovenčenej forme.
V stručnosti zaznamenajme, že filozofiu vyštudoval vo Veľkom Varadíne (Oradea, dneš. Rumunsko), teológiu v Jágri (Eger, Maďarsko). Po kňazskej vysviacke (1764) účinkoval ako františkánsky páter v Humennom, Debricíne, Rožňave, v Prešove, Žiline a v Pruskom (1791-93). Na viacerých miestach bol aj organistom. Na prelome storočí (1794-1802) pôsobil ako kazateľ a učiteľ spevu a hudby v beckovskom kláštore, potom až do smrti vykonával funkciu kazateľa v Žiline, kde bol i profesorom na gymnáziu.
Literárna história zaraďuje ho medzi zakladajúcich členov bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva a rozsahom vydaných diel patrí k jeho najproduktívnejším autorom. Najznámejšími dielami spod jeho pera sú: Fructus maturi, to jest: zrelé ovocá slova božého 1, 2 (1796), Hortus forum, to jest: zahrada kvetná... 1, 2 (1798, 1800), Duodena mariana, to jest dvánáctero kázaní... (1798), Blestné sťažovaňí... (1799), Bolestnej Matki Marie v seďem bolesťách postavenéj utrpné rozjímáňí... 1, 2 (1799), Sedmero slov... (1801), Jozef Egyptský... (1801), Obraz Judáša Iskariotského... (1801).
Ťažko tu uvádzať množstvo Gazdových spisov v celom rozsahu, preto v bibliografii ich názvy aj V. J. Gajdoš zaznamenáva skrátene. Podrobnejšie a úplnejšie sú v Kotvanovej Bibliografii bernolákovcov (1957). Historik-františkán „zato uvádza niekoľko novozistených (1979 - pozn.) Gazdových spisov, ktoré sa v doterajších bibliografiách ešte neregistrujú“. (nyi)
(Pokračovanie)
