e a hovorí, a to v súvislosti s ďalším osudom našej planéty. O tom, ako musíme životné prostredie šetriť a chrániť, ale hlavne prestať konečne ničiť! Avšak ako si počínajú mnohé podniky a spoločnosti?
V blízkosti môjho bydliska je napr. veľký mäsokombinát. Aby ušetrili peniaze za likvidáciu odpadu, pravidelne, keď prší, vypúšťajú rôzne kaly a nečistoty do rieky pretekajúcej našou ulicou. Vôbec ich pritom nezaujíma, že v rieke sa kúpu malé deti, a že počas vypúšťania je dedina doslova zamorená neznesiteľným zápachom. Miestni občania sa sťažovali, telefonovali na patričné miesta, avšak bezvýsledne.
Ďalším príkladom bezohľadnosti je liehovar, vzdialený asi 8 km. Pri umývaní a dezinfekcii sudov vypustili obsah do rieky, čo spôsobilo hromadný úhyn pstruhov a iných sladkovodných rýb. A čo sa im stalo? Nič! Zaplatili rybárskemu zväzu niekoľkotisícovú pokutu a pri ich zisku to môžu nabudúce zopakovať znovu. Ale úplným vrcholom bolo vypustenie močovky z neďalekého družstva, čo už v rieke „dorazilo“ všetko živé. Ten pohľad na trepajúce sa, dochnúce ryby, vyliezajúce raky a dezorientované kačky bol strašný...
A až pri pohľade na túto vymierajúcu rieku si človek uvedomil svoju bezmocnosť, a tým i pravdivosť úryvku z citátu Greenpeace : „...Až v rieke nenájdeš ani jednu rybu, až potom zistíš, že peniaze nemajú žiadnu cenu...“ A preto sa bude zbytočne písať a rozprávať o ochrane životného prostredia, pokiaľ sa nezmení konanie ľudí, ktorí to môžu ovplyvniť. Ale nie peniazmi, ale tým, že si konečne uvedomia, čo svojím počínaním spôsobujú. Jana Paveleková