Považská Bystrica – Slovenské národné povstanie, historický medzník v dejinách nášho národa, si Považskobystričania pripomenuli pietnym aktom pri pamätníku SNP. Medzi niekoľkými desiatkami účastníkov bola aj Jozefína Vokelová, ktorá pochádza z Vrchteplej. Bývala v nej aj v období povstania. „V našej obci bol partizánsky štáb,“ začala so spomienkami na obdobie pred takmer šesťdesiatich rokov. „Bolo tam hádam aj tisíc partizánov. Ľudia im pomáhali, ako mohli. Našťastie, obišiel nás osud dedín, ktoré Nemci vypálili, pretože partizáni im nikdy nedali podnet k tomu, aby začali streľbu. Chvalabohu, medzi domácimi sa nenašiel ani zradca. Dnes si už ľudia nevážia, čo vtedy Slováci dokázali. Neboli to len partizáni, ale mnoho ďalších ľudí, ktorí riskovali svoj život a pomáhali im.“
J. Vokelová vie, o čom hovorí. Hoci mala dve malé deti, neraz schovávala vo svojej chalupe ľudí, ktorí sa skrývali pred Nemcami, prala či varila pre účastníkov odboja. Najviac jej azda v pamäti utkvel hrôzostrašný okamih, ktorý prežívala, keď sa jej narodilo tretie dieťa: „Bolo to v čase, keď utekali poslední Nemci. Moja dcérka bola na svete asi dve hodinky, keď ku nám prišiel nemecký vojak. Ležala som s bábätkom v posteli. Prišiel ku mne a začal bodákom pichať do periny. Perie len tak lietalo po izbe. Tŕpla som od strachu, že na bodáku zdvihne aj moju dcérku. Strašne som sa vtedy bála, či nám niečo nespraví. Bohu vďaka, nič sa nám nestalo. Zobral nám z domu všetko, čo našiel na jedenie. Maslo, opekance, chleba. Z truhlice zas šatstvo a mužovi hodinky, topánky i hasičskú uniformu. Bože, ako som si vydýchla, keď konečne odišiel. Boli to veľmi ťažké chvíle. No teraz už mladí ľudia hádam ani nevedia, čo sa v roku 1944 stalo. V škole im to poriadne nevysvetlia, priami účastníci pomaly vymierajú,“ dodala pri pohľade na účastníkov pietneho aktu pri príležitosti 59. výročia SNP. Mladých ľudí medzi nimi bolo veru poriedko. (vž)
