Keď tretí augustový týždeň televízia MARKÍZA natáčala v Novej Dubnici a Hornej Porube filmový portrét, nebolo to ani o vychádzajúcej speváckej hviezdičke, ani politickom škandále či kriminálnej afére. Redakcia programového cyklu V tieni, ktorý mapuje zaujímavé, úctyhodné, no spravidla verejnosťou doteraz nepovšimnuté osudy najmä bežných ľudí, tu pripravovala televízny dokument o rímskokatolíckom kňazovi Jozefovi Sliepkovi. A čím jeho príbeh zaujal?
Písal sa druhý septembrový týždeň v roku 1950. Mladému rímskokatolíckemu klerikovi Jozefovi Sliepkovi, ktorý sa mal za necelý rok stať kňazom, dôstojníci na okresnej vojenskej správe v Nitre pred jeho očami roztrhali ,,modrú knižku“. Spolu s desiatkami slovenských bohoslovcov ho náhle odviedli do armády. Už 18. septembra musel narukovať na dva roky základnej vojenskej služby. Z vojny u neslávne známych Pomocných technických práporov (PTP) sa však vrátil až po viac ako troch rokoch: 31 decembra 1953. A kedy sa stal kňazom? Až v roku 1996 – po takmer polstoročnej prestávke od svojho vyhnania z teologického seminára. No medzitým sa stal otcom troch synov. Vojenský mundúr namiesto kňazského rúcha
Jozef Sliepka knihu ,,Čierni baróni, alebo bojovali sme za Čepičku“ o pétepákoch z 50. rokov minulého storočia príliš v obľube nemá. Podobne ani film. V tomto najznámejšom románe z prostredia česko-slovenských vojenských gulagov je totiž podľa neho príliš veľa švejkovskej srandy a málo opisu tej tragédie a poníženia, ktorými pétepácke tábory boli pre tisíce mladých mužov. Pre študentov, inteligenciu, kňazov, bohoslovcov, synov živnostníkov či gazdov. Skrátka z pohľadu komunistickej moci ,,triedne nespoľahlivú buržoáznu bandu.“
,,No, ale aj tak to bola sranda, keď nám zapálený politruk (z ruštiny političeskij rukovoditeľ, inak aj zástupca veliteľa pre veci politické – pozn. red.) začal v kasárňach v Novom Jičíne prednášať marxistickú filozofiu,“ predsa len s úsmevom spomína na svoje prvé politické školenia pán Sliepka. ,,Bol to chlapec bez širšieho vzdelania, takže v diskusii o filozofii sme ho vždy dostali do kúta. Potom sa obmedzil už len na čítanie komunistických kázní z dvojkorunovej brožúrky.“ V meste, kde boli pridelení na stavbu vojenských opravovní, ich však raz poslali na verejnú svetonázorovú diskusiu do tamojšieho kina. Mali už prísť ako polepšení vojaci, ktorí z pozícií katolíckej cirkvi postupne prechádzajú do tábora vedeckého ateizmu. ,,Hlavného rečníka sme v diskusii našimi argumentmi doslova vyšachovali z javiska až tak, že s hanbou ušiel. Samozrejme nás čakali vojenské tresty...“
Galeje, Nespěchal a Čepička
Bohoslovcov preložili do Bruntálu, kde od nich oddelili kňazov, ktorí boli dovtedy na nútených prácach s nimi. Tri ľadové zimné mesiace, osem hodín denne, kopali krompáčmi a lopatami bunkre vo vojenskej strelnici. ,,Na tieto galeje sme chodili premočení a málo najedení sedem kilometrov tam a sedem naspäť prvé týždne peši.“ Ďalšie zastavenie tejto krížovej cesty nasledovali v mestách Olomouc, Přerov, Prostějov a Kroměříž.
,,Po dvoch rokoch nám konečne poslali civil a my sme rátali minúty pred odchodom domov. Dôstojník s príznačným menom nadporučík Nespěchal nám na poslednú chvíľu prišiel povedať, aby sme sa príliš neponáhľali. Vyhlásil nástup na politickú izbu. Tam nám prečítal rozkaz ministra obrany Alexeja Čepičku o tom, že vojenská služba sa nám predlžuje na neurčito.“ Mladí bohoslovci sa modlili pred ďalšími skúškami svojho neradostného osudu. No hlavne pomáhali ostatným. Najmä ženáčom, ktorí sa po vyhlásení tohto šokujúceho rozkazu rozplakali a psychicky zrútili. Na bohoslovca Sliepku opäť čakal krompáč, lopata a betonárska lopota pri stavbe muničných skladov na Českomoravskej vrchovine.
Pred oltár cesta zarúbaná
Teologickú fakultu mu po návrate z predĺženej vojny doštudovať nedovolili. Po 39-mesačnej vojenskej službe si mohol vybrať medzi pomocným robotníckym povolaním v bani, na družstve alebo v stavebníctve. ,,Nastúpil som k lopate do dubnickej Stavoindustrie. V roku 1987 som z tejto firmy odchádzal do dôchodku ako stavebný technik,“ stručne načrtne svoj profesionálny život. Jozef Sliepka bol však aj dobrým huslistom a kamarátom. Nečudo, že ho zlanárili do podnikového folklórneho súboru. V ňom sa zaľúbil do šarmantnej tanečníčky. Keď opisuje svoj ďalší osud, cítiť z jeho hlasu vnútornú vyrovnanosť a pokoj: ,,Musím sa priznať, že rodičia v Bánovciach nad Bebravou z môjho rozhodnutia založiť si rodinu príliš nadšení neboli. Stále verili, že raz budem kňazom. Ja som ale vedel, že komunizmus tak rýchlo nepadne. Cestu pred oltár ako kňaz som mal skrátka zarúbanú. Viem, mohol som čakať. Keby som mal viac informácií, možno by som bol tajným kňazom. To už teraz ťažko porovnávať. Môj Pán chcel inak – a ja som bol spokojný. Napokon som prežil krásne 37-ročné manželstvo a pán Boh nám požehnal troch synov...“
Cesty Pána
sú nevyspytateľné
Po tom, ako mu v roku 1992 náhle zomrela manželka, sa v ňom ozvala „stará láska“. Bol až prekvapený ústretovosťou Biskupského úradu v Nitre, kde mu dovolili doštudovať posledný semester teologickej fakulty. Tri chýbajúce skúšky mu však neodpustili. Dva a pol roka diaľkového štúdia mu však stáli za to, aby v roku 1995, po 45-ročnej školskej prestávke, mohol byť vysvätený za kňaza.
,,Vidíte, niekedy človek ani nevie, že aj to najväčšie zlo má v sebe zárodok dobra. No ak máte v sebe vieru, optimizmus a vnútorný pokoj, nemôžete tento zápas na zemi prehrať,“ usmieva sa katolícky kňaz, držiac na kolene jedno zo svojich piatich vnúčat. Vo svojom dome v Novej Dubnici, kde býva aj synova rodina, spomína na svoje dva kaplánske roky vo Varíne pri Žiline. Vo svojom prípade sa smeje na výraze mladý kaplán. Nečudo. Veď pred oltárom začínal takmer so siedmimi krížikmi. Potom bol až do vlaňajšieho roka farárom v Hornej Porube neďaleko Ilavy. Posledný rok, už ako dôchodca, slúži denne svätú omšu v Novej Dubnici.
Kňaz Jozef Sliepka je člen Slovenského zväzu táborov nútených prác – pomocných technických práporov. Táto organizácia spolupracuje aj s ministerstvom obrany a snaží sa o spravodlivé odškodnenie svojich členov. Kto však už dnes môže nahradiť tým tisíckam mladých chlapcov ich stratené roky a ukradnutú budúcnosť...
Stále energický 76-ročný usmievavý Novodubničan Jozef Sliepka na dôvažok dodáva: ,,Vojaci ma z mojej pôvodnej kňazskej dráhy vykoľajili, a tak trochu symbolicky ma do nej aj vrátili späť. Za kňaza ma totiž vysvätil mons. František Rábek, ktorý je dnes ordinárom ozbrojených síl a ozbrojených zborov. Nuž, cesty Pána sú nevyspytateľné...“
Pripravil (palvit)
Foto autor a archívjs