ho o zdedení talentu, nemuseli by sme zaloviť v histórii rodiny ďaleko. Údajne sa podľa slov otca podal na matku Vierku, ktorá robila atletickú radosť sebe i trénerom Ihringovej a Miklovičovi. Lenže to bolo už dávno, a ani rodičia netušili, že dieťa narodené na 1. apríla sa dá na dráhu atléta - výškára.
Miro si pričuchol k atletike v roku 1995 v III. ZŠ v Považskej Bystrici, kde začal pracovať s jeho talentom v Olympii Mgr. Stanislav Dudr. Cesta od žiačika k stredoškolákovi bola plná driny nielen v školských laviciach, ale i na štadióne. „Veľmi dobré podmienky mi vytvára škola. Nebyť pochopenia riaditeľa a triednej profesorky, neviem, neviem,“ tvrdí tretiak SOŠ v Pov. Bystrici. Už dávno „zarezáva“ pod dohľadom Mgr. Milana Laurenčíka v Sparte, kde sa chce zdokonaliť v technike výškarskej disciplíny. Ako každý mladý človek, i on má rád hudbu. „Vypočujem si hlavne súčasné veci v modernej muzike, no nedám košom ani rocku,“ hovorí Miro, mihnúc očkom po otcovi, ktorý je známy ako hráč nesmrteľného Rock Café. Rád relaxuje pri vode, hlavne pri mori v Taliansku. Miluje dobré jedlá, dáva prednosť gurmánskym pochúťkam, hoci to na ňom nie je vôbec vidieť. Pozerajúc sa na jeho výkonnostný rast, spracovaný vo formulári, zastaví sa zrak na prvom podujatí v roku 1997, kedy vyhral školské kolo súťaže výkonom 115 cm.
Od tej doby uplynulo veľa času, za ktorý získal Miro množstvo ocenení, medailí a diplomov. Najväčší cveng majú tie z domáceho šampionátu, či krajských súťaží. Miro ich má dostatok, o čom sme sa mohli presvedčiť i my. Najviac si určite cení tú z februárových majstrovstiev Slovenska dorastu, keď zdolal latku vo výške 198 cm a okrem osobáku si odniesol i titul. „Najbližšie ma čakajú septembrové majstrovstvá Slovenska družstiev v Nitre, kde by som chcel pokoriť latku vo výške 200 cm.
Osobný rekord by mohol byť mojím odrazovým mostíkom na vysokú školu, kde by som chcel pokračovať s atletikou,“ dodáva Miro, pózujúc nám na našu žiadosť s kovmi, ktoré robia radosť nielen jemu. (mk)