“V Terchovičových kázňach nie je zriedkavá ani charakteristika doby poznačenej na Slovensku v 17. storočí následkami tureckej okupácie, vnútornými náboženskými a politickými nepokojmi. Pri posudzovaní takého stavu sa Terchovič javí ako dieťa svojej doby“ (Františkáni v slovenskej literatúre 1979).
V. J. Gajdoš píše, že je v jeho homíliách niečo neobvyklé, s čím sa u iných kazateľov tých čias nestretol: ide totiž o výraz Terchovičovho “slovenského povedomia“. Je to vzácna spomienka na “Slovenskú krajinu“ ako samostatný štát našich predkov v časoch Veľkomoravskej ríše. Kázal tak v súvislosti s príchodom maďarských kmeňov do našich krajov. Podľa vtedajších predstáv priviedol ich sem vodca Atila zo Skýtie (Skýtska). Tu plienili a všetko ničili. Až kráľ Štefan (je to v kázni o ňom) po prijatí kresťanstva skrotil svojich súkmeňovcov.
Je to vzácny doklad o zmýšľaní našich predkov v barokovom 17. storočí: zanikla “Krajina Slovenská“, ale vedomie o nej žilo v pamäti národa, ako nám to Terchovič pripomenul – zaregistrovala monografia o zástoji príslušníkov rehole v národnej spisbe. (Pisateľ týchto riadkov zaznamenáva isté paralely názorov slovenského františkána s národnoapologetickým spisom učeného dubnického farára J. B. Magina Ostne...alebo Obrana... vydaného v Púchove roku 1728, ako aj s listom dubnického tovarišského kňaza Andreja Mésároša mladým bernolákovcom v generálnom seminári na Bratislavskom hrade v súvislosti s ich snahou o povýšenie materčiny na spisovnú reč – pozn.).
Rok a miesto narodenia (Skalica) treba pokladať len za pravdepodobné. V rokoch 1667-70 istý “Ján Terchovič“ (Imrich je jeho rehoľné meno) bol žiakom jezuitského gymnázia v Skalici. Roku 1674 vstúpil do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie: filozofiu študoval v kremnickom kláštore, miesto štúdia teológie je nateraz (1979 – pozn.) neznáme. V prvých rokoch po vysviacke (1682) bol činný ako pastoračný páter. V hlohoveckom kláštore bol slovenským kazateľom. Bývali tam aj maďarské kázne, ktoré práve počas jeho gvardiánstva v závere storočia prestali.
Vo “Fraštáku“ účinkoval opakovane od 80. rokov do začiatku 18.storočia. Pred príchodom na stredné Považie to bol ešte Prešov, Skalica a Bardejov, v Pruskom ho nachádzame ako gvardiána v rokoch 1696-97 a 1708-10. Ako vzorný predstavený, a zároveň i vynikajúci homiletik, kázaval nielen v kláštoroch, ale aj vo vidieckych kostoloch. V tejto súvislosti sa uvádza starobylá Dubnica. Bol aj v Uherskom Hradišti: tamojší kláštor bol v čase 18.-19. storočia pričlenený k Salvatoriánskej provincii na Slovensku. Posledné roky života strávil Terchovič v Hlohovci a v nekrológu o ňom vyzdvihli, že ho “každý mal rád, že bol pravdymilovný a že veľmi nábožne zomrel“.
V. J. Gajdoš pripomína tiež fakt, že v čase národnostných škriepok medzi slovenskými, moravskými a maďarskými členmi provincie v rokoch 1710-13 v provinciálnej správe reprezentoval a hájil práva Slovákov.
Z kazateľskej činnosti pátra je naporúdzi hrubý zväzok slovenských kázní štvorakého druhu: na nedele cirkevného roka, pohrebné, na sviatky Pána, P. Márie a niektorých svätých a príležitostné. Ich titulky a citáty sú latinské, texty slovenské, pričom pod slovenčinou tu treba rozumieť vtedajší úzus češtiny so slovenčiacimi prvkami.
Literárny historik ho zaraďuje do staršej generácie barokových kazateľov, ktorí „chápali život abstraktnejšie oproti realistickému ponímaniu života kazateľov neskoršieho baroka. No zato ani Terchovič neobchádza realitu ľudských dokonalostí a pokleskov.“ Nachádzajú sa tu homílie prevažne z rokov 1693 – 1701, spracované hlavne v Bratislave a v Pruskom.
Už spomínané autorovo národné povedomie je aj v kázni o sv. Alžbete. Homiletik pripomína, že sa narodila v Sarospataku, hoci u nás je rozšírenejšia mienka o Bratislave ako jej rodisku: v meste na Dunaji stála Alžbetina kolíska, lebo útle detstvo strávila tu na hrade, kým ju stade ako štvorročnú neodviedli do Durýnska sťa budúcu nevestu Ľudovíta, syna tamojšieho zemepána.
Páter Imrich sa osvedčil aj v úlohe pedantného historiografa. Doklady o tom nachádzame v najstaršej kronike hlohoveckého kláštora. Sám ju začal písať roku 1697, hoci rehoľná vrchnosť nariadila takéto zápisy až v polovici 18. storočia. Jeho rukopisné kázne sú i dnes predmetom bádania filológov a literárnych dejepiscov. Znalcom Terchovičovho odkazu v slovenskej spisbe sú najmä V. J. Gajdoš a I. Kotvan. (nyi)
(pokračovanie v budúcomčísle)