V kláštornej kronike v Pruskom je poznamenané, že páter Hugolín Gavlovič bol „každému milý a všetkými milovaný, ozajstný nasledovník sv. Františka, a hoci bol chorý, jednako vynikal ako neúnavný a horlivý robotník vo vinici Pánovej. Bez týchto vlastností by nebol mohol napísať toľko kníh, ktoré sú dnes známe.“ (Františkáni v slovenskej literatúre. 1979).
Gavlovičovo dielo v plnom rozsahu poznáme len v ostatných desaťročiach. Oboznámil nás s ním Celestín Lepáček. V 30. rokoch poobjavoval a pospisoval také jeho rukopisy, ktoré dosiaľ „hliveli v kláštorných a iných knižniciach“ (V. J. Gajdoš). Ak Lepáček Gavlovičovu literárnu činnosť roztriedil na päť skupín: didakticko-pedagogickú, asketickú, vieroučnú, kazateľskú a prekladateľskú, v tej prvej jedinečné miesto zaujíma Valaská škola mravov stodola. Autor ju dopísal v roku 1755 (pred 245 rokmi), keď sa neďaleko Pruského v horách pod Vršatcom liečieval z „pľúcneho neduhu“. Stýkal sa tam s jednoduchými pastiermi a roľníckym ľudom.
Zo vzájomných rozhovorov a poučovaní vzniklo rozsiahle veršované dielo, ktoré pozostáva z 1298 „básní“. Gavlovič tu zhrnul množstvo mravných naučení a praktických rád pre najrozličnejšie životné okolnosti. Týkajú sa tak náboženských, občianskych aj spoločenských zásad. Popri skúsenostiach zo života medzi ľudom a príležitostnými kontaktmi s pánmi prejavuje sa tu spisovateľova knižná učenosť, nadobudnutá nielen z Písma a zo spisov cirkevných učiteľov, ale aj z poznania diel antiky a humanizmu.
Vo Valaskej škole výrazne vyniká básnikovo sociálne cítenie: má „útrpnosť s biedou vrchnosťami utláčaného ľudu“. Z toho nutne vyplýva aj jeho odpor a kritika do radov nespravodlivých pánov i boháčov. Lebo mnohé pravdy podáva svojsky, vtipným slohom a štýlom popretkávaným obrazmi, príkladmi, porekadlami či bájkami. „Škola“ bola akoby kresťanská výchovoveda a mravouka.
Hoci ju „menší brat“ sv. Františka „zložil a napísal na salaši v panstve pruštianskom, pod zámkom vršatským i na Chrástkovej ... roku Pána 1755, 12. dňa mesiaca marca“ a pôvodne bola určená prostému ľudu, do ruky sa mu dostala pomerne dosť neskoro. Prvýkrát tlačou vyšla vo dvoch zväzkoch v Trnave v rokoch 1830-31, keď o jej vydanie sa postaral dubnický kaplán, povestný svojou národovcom štúrovských čias známou „čisto slovenskou knižnicou“, Michal Rešetka. Znalec problematiky, autor citovanej publikácie, zaznamenal, že verše sa mohli aj spievať, lebo im predchádzali príslušné melódie pochádzajúce vari od samého Gavloviča (?), a medzi staršími ľuďmi sa ešte nedávno zachovala spomienka, že ich predkovia tie verše naskutku spievali, a tak sa ich aj učili. V našej dobe uzrela Valaská škola svetlo slovenského literárneho neba v skrátenej podobe vo vydavateľstve Tatran roku 1971.
Zástojom H. Gavloviča a jeho najvýznamnejšieho diela v našej spisbe sa popri Lepáčkovi, E. Šokovi, M. Chladovi, J. Minárikovi, R. Krajčovičovi, D. Janotovi a iných literárnych pracovníkoch zaoberal aj vynikajúci znalec slovenskej literatúry medzivojnového obdobia Štefan Krčméry a v podmienkach regiónu stredného Považia tiež PhDr. Pavol Jurčík.
Aj spomenutí zaregistrovali, že rodák z poľského Czarneho Dunajca svoje detské roky prežil v Trstenej. Gymnázium vychodil v Žiline, do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie vstúpil 30. júna 1733 v kláštore v Pruskom a po noviciáte študoval filozofiu v Beckove, teológiu v Žiline. Od roku 1744 až do svojej smrti bol členom rehoľnej famílie chudobného pruštianskeho kláštora, i keď v ňom vždy priamo nebýval. Popri liečbe zo „suchotín“ posledných dvanásť rokov života prežil ako domáci kaplán a vychovávateľ na panstve Madočánich v susedných Horovciach, kde aj zomrel. Pochovaný je v kláštornej krypte v Pruskom. Tam mu 30. mája 1937 „odclonili“ pamätnú izbu, pričom na tento účel použili nepoužívaný chór františkánskeho kostola, ktorý je tiež kultúrnou pamiatkou.
Vonkajšou formou je Valaskej škole podobná Škola kresťanská (1758). Pojednáva o posledných veciach človeka: o smrti, o súde, o pekle a o nebi – obľúbená téma barokových spisovateľov a kazateľov. A ťažko je na malom priestore nášho medailónu vyratúvať ďalšie Gavlovičove rukopisy. Osobitnú zmienku si zasluhujú homílie Kameň ku pomoci (1779): Nie je to „suché mlátenie“ slov, omáľanie otrepaných fráz, ale svedomito, pôvodne, podľa rečníckych pravidiel vypracované poučné výchovné dielo. Hlavným predmetom kázní je živá viera, vieroučné pravdy s mravnými ponaučeniami (Lepáček).
Gavlovič si niektoré rukopisy sám ilustroval. Sám sa vo svojich rukopisoch priamo nemenoval, niekedy naznačil príslušnosť k reholi alebo ku kláštoru v Pruskom. Jeho „slovenčina“ (pravopis, gramatika) má „viaceré styčné miesta s jej bernolákovskou normou, dal však prednosť na svoj čas pomerne precízne vypracovanému úzu“. Gavlovičove literárne práce sa hodnotia ako najbohatší prínos do slovenskej literárnej tvorby predbernolákovského obdobia. (nyi)
(Pokračovanie v ďalšom čísle)
