„Fauny podmorského sveta sa nedotkla ani dlhotrvajúca občianska vojna a my sme sa potápali tam, kde ľudská noha nevkročila“
Členov potápačského klubu Yahoo z Považskej Bystrice sme na našich stránkach predstavili už neraz. Stávalo sa tak najmä po ich dobrodružných cestách do morských hlbín po celom svete. Tú poslednú absolvovali v Mozambiku.
Do Afriky z Tatier
Všetko sme upiekli na festivale v Tatrách, kde sme sa stretli s J. P. Bottom, známym potapačom a svetobežníkom. Náš pôvodný zámer bol potápať sa za bielym žralokom v Cape Towne, ale nakoľko rozbiehal ďalší projekt v Mozambiku, dostali prednosť veľrybie žraloky, ktoré sa v ňom vyskytujú v hojnom počte. Dali sme sa dokopy s Richardom Jaroněkom, ktorý si cestu vyskúšal už na jeseň. Bol očarený, a tak sme zorganizovali expedíciu do Mozambiku, za najväčším žralokom. Potápanie v tomto zabudnutom kúte sveta nie je založené na komerčnej báze. Neexistujú potápačské centrá, jednoducho dotiahnete kompresor, čln, centrálu, pretože niet elekriky. Potápa sa však na miestach, kde ľudská noha doposiaľ nevkročila. Tu neplatí zaplatím si cez cestovku dovolenku a oni sa postarajú. Všetko sme si zabezpečili sami. Letenky, ubytovanie, prenájom auta, vstupy do národných parkov... Česko-slovenskú expedíciu tvorili R. Jaroněk, fotograf a cestovateľ, Mirek Hrdý, kameraman a producent filmov o prírode a českú trojicu dopĺňala Zuzana. Šesticu Slovákov tvorilo päť členov klubu Yahoo a fotograf Martin Tomčík z Martina.
Afrika rôznych štýlov
Mozambik po tridsaťročnej občianskej vojne je jedna z najchudobnejších krajín na svete. Má hrubý domáci produkt päťdesiat dolárov na osobu, má šestnásťmiliónov obyvateľov a rovnaké číslo má aj výskyt AIDS u obyvateľstva v percentách. Najnižšia životná úroveň dáva tušiť aj najnižší priemerný vek a najväčšiu detskú úmrtnosť. Stretnúť starého človeka je doslova problém. Väčšinou natrafíte na deti. Juh územia tvorí asfaltová cesta spájajúce mestá, vzdialené od seba dvesto – päťsto kilometrov, medzi nimi je iba buš. Neodporúča sa po nich chodiť v noci, autá sú v dezolátnom stave, a aj keď nemajú svetlá, neprekáža im to. Z tohto pohľadu je to drsná krajina, na druhej strane je exotická. Ľudia v buši žijú podobne ako pred päťsto rokmi. Živia sa kokosovými orechami, kešu orieškami, žijú v chatrčiach, varia na otvorenom ohni (mimo centier nie je elektrina), akurát chodia oblečení.
Stretnutie s Big five
Leteli sme cez Madrid do Johanesburgu asi dvanásť hodín. Cez internet sme si zajednali autá a vyrazili sme na sever Južnej Afriky do Nelspruitu, do Krúgerovho národného parku. V najstaršom africkom parku sú zvieratá premnožené, a tak ho rozširujú aj na územia Zimbabwe a Mozambiku. V okolí rieky Limpopo vyrastá obrovský nadnárodný park. Videli sme celú „Big five Afriky“ – leva, leoparda, slona, nosorožca, byvola a ďalšie zvieratá, žirafy, hyeny, gepardy, opice, gazely.... Spať vonku sa nesmie. Kempy, kde sa nocuje, sú obohnané ostnatým drôtom. Ak sa niečo pohlo, za plotom bolo zviera. Stretli sme sa tak s levom alebo s hyenou, ktorú pritiahla za ohradu vôňa mäsa z barbecue. Fotili sme levy z metrovej vzdialenosti. Natrafili sme na obrovského slonieho samca, ktorý mal kly až po zem. Krúgerov národný park je rozlohou veľký asi ako Slovensko, pretkaný zopár cestami, spájajúcich kempy a nespočetné množstvo poľných ciest, po ktorých sa môže chodiť. Za dve hodiny nemusíte „stretnúť ani srsť“, potom môžete pri napájadlách sledovať niekoľko druhov naraz. Nie je to ZOO, ale ozajstná divoká príroda, kde žijú zvieratá svojím životom.
Nový domov
Pokračujeme cez hlavné mesto Maputo, potom ideme asi šesťsto kilometrov cez Xai Xai do Inhambane, stredného provinčného mestečka. Mozambik bol pôvodne portugalskou kolóniou, a preto sa v ňom hovorí portugalštinou, podobne poznamenaná je aj architektúra. V 60. rokoch kolonizátorov vyhnali a odvtedy trvala občianska vojna. Proti sebe bojovali frakcie Frelimo a Renamo. Kmene boli rozdelené a niektoré nespokojné ozbrojené oddiely nie sú rozpustené dodnes. Stále existujú oblasti, do ktorých sa neodporúča chodiť kvôli mínam.
Pri mori je relatívne bezpečne. Pred Inhambane sme odbočili z asfaltky do Praja de Janghamo, malej domorodej osady pri mori. Okrem nej vybudovali Juhoafričania tábor. Žiadne panelové domy. Chatrče sú postavené z dreva a listov kokosovej palmy, bez klimatizácie. V domoch je príjemne i počas veľkých horúčav. V novom domove na nás čakali kompresor, fľaše, desaťmetrový čln. V chatrčiach sme si spravili na desať dní základný tábor, z ktorého sme vyrážali na potápanie. Na trhoch sa dalo kúpiť ovocie, zelenina, ryby... Rajčiny i zemiaky boli drahšia ako u nás, pretože takmer všetka zelenina je importovaná z Južnej Afriky. Hoci je v Mozambiku krásna a úrodná zem, domáci nepestujú prakticky nič, iba pre seba. Rastie hlavne to, čo nepotrebuje mimoriadnu starostlivosť, alebo rastie divoko ako ananás, papája, kešu oriešky... Tie sú lacné. Také sú aj dary mora. Obrovskú kráľovskú tresku sme kúpili za tisícku, langusty vás vyjdú päťdesiat korún. Varili sme si sami, chodili sme do krčmy osadníkov, kde nám urobili, čo sme chceli. Ceny sú dohodou, dostanete kúpiť chladené pivo, víno.
Whales shark sa
predstavuje
Potápanie bolo náročné. Stávalo sa, že nad Madagaskarom sa prehnal cyklón, ktorý prihnal až päť metrové vlny. V úvodných dňoch sme mávali problémy nielen pri začiatku ponorov, ale aj pri ich ukončení, najmä pri dekompresii. V oblasti boli nestabilné silné prúdy. Nájsť človeka vo vlnách bolo občas problém. Nafukovali sme dekompresné bóje, aby nás videli z diaľky. Stávalo sa, že počas päťminútového čakania človek videl na mantách uhryznutia od býčích či bielych žralokov, čo nebol príjemný pocit. Oproti Galapágam sa však dravé žraloky, v miestach kde sme sa potápali, v takom množstve nevyskytovali. Stretnutia s nimi boli občasné. Potápali sme sa hlavne za obrovskými mantami, ktoré mali od troch do päť metrov. Doposiaľ sa mnohé nestretli s človekom, nebáli sa a často sa o nás obtierali. Bolo to fantastické divadlo. Druhou atrakciou, za ktorou sme do Mozambiku prišli, bol žralok veľrybý, ktorý môže dosiahnuť dĺžku až osemnásť metrov. Tých, ktorých sme videli my, boli asi o päť metrov kratší. Počas potápania sa sme ich stretli dvadsaťsedem. Aj keď by sa zvieratá nemali rušiť, neodpustili sme si luxus a povozili sme sa na nich. Ak nie je človek agresívny a nevyruší ich, môže sa zachytiť za chrbtovú plutvu a odvezie vás ako jedného zo štítovcov. Hoci pláva ladne, o chvíľu je preč. Pri jednom z ponorov som sa zachytil jedného z nich asi v trojmetrovej hĺbke. Pomaly podplával popod loď, začal klesať, a keďže som bol vo vode iba so šnorchlom a na konci s dychom, asi v osemmetrovej hĺbke som sa ho pustil a odovzdal „štafetu“ kolegovi. Bolo to niečo úžasné. Podobnú šancu nedostanete nikde na svete. Raz sme naďabili na jeden z pekných exemplárov, a tak si ho chcel kameraman nakrúťiť. Chcel upozorniť posádku lode, aby ho nechala iba jeho kamere, po záberoch ho nechával na „bádanie“. Dvojica našincov, ktorá sa ho ešte nedržala, si pokyny nevypočula do konca a neodolala. Kameraman si musel počkať na iný objekt. Opäť sa ukázalo, že nekomerčné potápanie, ktorému sa venujeme, sa vyplatí. Potápať sa tam, kam nik nechodí, kde zvieratá nemajú strach z človeka, je obrovským zážitkom. Mozambik bol jeden z vrcholov. Stretnutie s obrovskými žralokmi a mantami nám dalo za pravdu. Podobné divadlo sa môže potápačom naskytnúť aj v „opačných“ mesiacoch (u nás leto, v Afrike zima), kde prichádzajú na „našu“ pláž keporkaky, najväčšie cicavce. Odradiť vás môže jedine počasie. Partia po nás neodpotápala ani jediný deň a museli ísť do Južnej Afriky.
Potápali sme sa dvakrát za deň, čiže sme absolvovali asi dvadsať ponorov. Okrem veľkých vĺn nám znepríjemňovali pobyt obrovské horúčavy. Do vody sme preto chodili ráno, keď bola dobrá viditeľnosť a na obed, keď sme si oddýchli. Okrem spomenutých živočíchov bol v oblasti klasický korálový život, raje, murény a množstvo druhov rýb a živočíchov. Paradoxom je, že v Mozambiku neexistuje komerčný rybolov. Na obrovských vlnách môžete vidieť malý drevený čln, z ktorého lovia na udicu, harpúnu. Okolité more chodia plundrovať Číňania. Domáci nemajú možnosti zabrániť im v tom, preto ak nájdu bóje, odrežú ich.
Život v buši sa
zastavil
Bežný život v buši, to sú hlavne kokosové orechy, kešu oriešky. Videli sme prasce, vychudnuté ako pes, v dedinách je rožného statku veľmi málo, prevažujú kozy. V chatrčiach nenájdete nič okrem lôžka, jedna z chatrčí slúži ako kuchyňa. Život pôvodných obyvateľov sa odohráva vonku. Ich jediný príjem je z toho, čo dá príroda, alebo ak si okrem toho niečo dopestujú. Pri dedinách rastú ananásy, papaja. Ľudia sú milí, primitívni, získali sme si ich na cukríky, ktoré predstavovali pre nich fantastickú vec. Mestá sú príliš vzdialené, niektorí sa do nich počas života ani nedostanú. Mladí hľadajú cesty k civilizácii. Stretli sme chlapca, ktorý chodieval každý deň do mesta do školy tridsať kilometrov pešo. Školy sú aj v buši. Vonku v kruhu sedí päťdesiat detí, ktoré majú k dispozícii jednu tabuľku, alebo im predčítava starší muž. Vo väčších mestách sú stredné školy, kde majú deti pekné rovnošaty, existujú aj univerzity. Obyvatelia sa živia rybami, turizmus rozvíja sa veľmi pomaly, nie tak, ako sme zvyknutí. Do okolitých vôd či buše chodia rybárčiť či loviť Juhoafričania, u ktorých už dávno platia rôzne kvóty či obmedzenia počas chránených období. V Mozambiku takéto pravidlá zatiaľ nejestvujú. Stretli sme lekárov z Ruska, ktorých sme pozvali na pivo. Boli radi, pretože belochov je v okolí málo. „Ak chceš sa prispôsobiť a chceš byť akceptovaný, musíš žiť s černoškou,“ tvrdil jeden z nich, ktorý žil v Mozambiku osem rokov. Všeobecne sme nadobudli pocit, že domáci sú leniví. Neviem, či podnebím alebo mentalitou, ale všetko robia strašne pomaly.
Ak nie sú nútení ísť do práce, odpočívajú, čo je častý jav. Sú priateľskí najmä preto, že belosi sú pre nich zdrojom príjmov. Je to pochopiteľné, pretože panuje bieda a pracovných príležitostí je minimum. Pomôcť, predať... je často jediný zdroj obživy. Menili sme naše zásoby s miestnymi za kešuovicu, za dva deci slivovice sme dostali tri litre. Nie je moc pitná, o čom sme sa presvedčili nielen my. Ženy sú všade pekné i škaredé. Podobne je tomu i v Mozambiku. Všeobecne treba povedať, že do dvadsať rokov sú veľmi pekné, v ťažkých životných podmienkach rýchlo starnú.
Stretnutie
s bojovníkmi
Cestou späť sme prešli až na juh Mozambiku, odkiaľ sme sa presunuli do Svazijska. Tu sme strávili dva dni v parku Hlane. Je to vraj jedno z najstarších kráľovstiev na svete, malé asi ako bývalý Stredoslovenský kraj. Najväčším zážitkom bolo fotografovanie veľkých nosorožcov. Prešli sme do Južnej Afriky, kde sme navštívili Zululand – Kva Zulunatal, v ktorom žijú vyhlásení bojovníci, ktorí ako jediní domorodý národ na svete neprehrali žiadnu vojnu s belochmi. Sú stále veľmi svojskí, majú krásne piesne. Pri bojových tancoch sú ohybní a mrštní. Keď začnú dunieť obrovské bubny, celá zem sa chveje a v človeku sa v tej chvíli niečo zlomí. Na pamiatku nám zostávajú fotografie s bojovníkmi a ich manželkami, ktoré tancujú polonahé.
Dovidenia Afrika
Naša cesta končí v Johanesburgu – najnebezpečnejšom meste na svete. Pravdepodobnosť, že bieleho turistu okradnú v metre je stopercentná, prechádzka centrom hrozí podobne. Tam, kde kedysi sídlila diamantová burza, dnes predávajú vajíčka a kurence. Johanesburg je údajne kriminálne mesto, no diaľnica či letisko sú chránené a my sme problémy nemali.
V aute sme sa vozili cez vykričané štvrte, no nestretli sme sa s problémami. Štatistiky však hovoria jasne. Sadáme do lietadla a pod nami zostáva krajina, v ktorej sme objavili nové možnosti. Vrátime sa niekedy späť? My dúfame, že áno. Dovidenia Afrika!
Podľa rozprávania Mariána Podolana pripravil Milan Kováčik, snímky MilanMayer
