Pre Maťa Staňu z Novej Dubnice sa hippoterapia stala súčasťou života. Spolu s otcom Rastislavom sa jej nevenujú pre zábavu. Pomáha ako podporná liečba pri rozvoji Maťovej motoriky, pretože nevyspytateľný osud ho poznamenal ťažkou chorobou. „Máme s ňou vynikajúce skúsenosti. Je mi ľúto rodičov, ktorých deti tiež postihnuté mozgovou obrnou nemajú možnosť poznať jej vplyv na rozvoj motoriky i celkovej osobnosti dieťaťa. Samozrejme, nemôžu očakávať okamžité zlepšenie, ale postupné, po krôčikoch,“ hovorí Rastislav Staňo.
Pokroky, ktoré už Maťo dosiahol, len jeho slová potvrdzujú. Pred niekoľkými rokmi bol odkázaný iba na rodičov. Dnes sa veselo preháňa na štvorkolke, keď má chuť, môže sa s pomocou chodítka i sám pohybovať. „Chôdzu sme na podnet ortopéda trochu pribrzdili, aby si zaťažovaním nepoškodil kĺby.
Teraz sme sa zamerali viac na jeho štúdium, pretože začal navštevovať základnú školu,“ pokračuje R. Staňo. Zároveň hrdo dodáva, že jeho syn ukončil prvý ročník so samými jednotkami a dostal dokonca i riaditeľskú pochvalu.
Desaťmesačné úsilie zhrnuté do jednej vety sa možno niekomu bude zdať ako klišé. V prípade Maťa to však určite neplatí. Dokázal prekonať svoj zdravotný handicap a vyrovnať sa zdravým spolužiakom. „Som veľmi vďačný Mgr. Janke Nižňanskej, riaditeľke ZŠ Janka Kráľa v Novej Dubnici i triednej učiteľke Mgr. Ľ. Mozolíkovej, že nám vyšli v ústrety, pretože ho nechceli prijať na žiadnu základnú školu. Odporúčali nám špeciálnu. Adaptácia Maťa medzi zdravými deťmi má veľký význam pre rozvoj jeho osobnosti. Snaží sa im prispôsobovať a vyrovnať. Mozgového potenciálu má dosť, horšie je to s motorikou. Všetkých nás prekvapil. Naučil sa krásne písať, nestíha ale pri diktátoch. Preto sa s paňou riaditeľkou i triednou učiteľkou dohodli, že bude v škole používať počítač,“ vysvetľuje otec. „Je mi ľúto, že naše zákony sú také, aké sú. Hoci manželka je so synom počas celého vyučovania, nemôže byť v škole dlhšie ako štyri hodiny, pretože inak by prišla o podporu. Je to nepochopiteľné, pretože nepracuje, ale stará sa oňho celých 24 hodín. Aj preto sme museli vylúčiť výtvarnú a hudobnú výchovu,“ dodáva.
Školské prostredie Maťovi veľmi pomáha. Na potvrdenie otcových slov sa mu zošmykol z kolien a postavil sa vedľa neho. To pred pár mesiacmi nedokázal. Podobné „kúsky“ robí aj v škole. Vlani v septembri ho musela mama posadiť na stoličku a zasunúť do lavice
Teraz je schopný vyliezť na stoličku sám i presunúť sa z jednej na druhú, čo je u takto postihnutých detí hranica, kedy by sa mohli postaviť na vlastné nohy. Dokonca nám zarecitoval i báseň, pre prváka nezvyklú, ktorú si pripravil na školskú súťaž. Trochu hanblivo, sem-tam so smiechom, rinuli sa z neho slová Bottovej Žltej ľalie.
Aj ňou Maťo dokázal, že keď človek chce, dokáže aj nemožné. Dôležité je, že si našiel svoju cestu. Výdatne mu na nej pomáha sestra Monika, ktorú považuje za svoju druhú mamu. Aj vďaka nej dokázal to, čo v začiatkoch, okrem stále dúfajúcich rodičov, považovali všetci za takmer nemožné. (vž)
