Karol Oselský z Považskej Bystrice začal svoju športovú dráhu ako volejbalista, neskôr prešiel na strednej škole k basketbalu, ktorý kombinoval s futbalom. Časom pribudol aj hokejbal, no dnes je už tretiu sezónu futbalovým rozhodcom.
Aký bol tvoj vzťah ako hráča k rozhodcom?
(Smiech). Vždy som si vážil rozhodcu, ktorý odviedol svoj výkon, nepoškodil nikoho a po zápase sme si mohli podať ruky. Najlepším príkladom je Marián Pecúš, na ktorého si najviac spomínam a vážim si ho. Boli aj tí horší, ale to už je dávno.
K pískaniu si sa dostal trocha kuriózne.
V drese Šebešťanovej som v Udiči sotil rozhodcu Trnku. Boli sme lepší, lenže poškodil nás čiarový rozhodca a namiesto 2:0 bolo zrazu 1:1. Dostali sme dve červené karty, jednu z nich ja. Na disciplinárke som nič nezapieral a dostal som najnižšiu sadzbu - štyri mesiace. Počas nútenej prestávky som začal rozhodovať hokejbal a uvažoval o podobnom kroku vo futbale, ktorého som sa vzdať nechcel. Potom v Šebešťanovej po dvanástich odohratých sezónach, kde som zažil od I. až po III. triedu éru Petríkovcov a Kaprálikovcov, mužstvo išlo dolu vodou, čo ma nebavilo. Po rozhovore s Róbertom Čelkom som sa sám prihlásil na rozhodcovský kurz. Keď ma stretol Jožko Doblej, súčasný delegát, iba spľasol rukami: „Panebože, veď ty si najtrestanejší hráč, ale z takých bývajú najlepší rozhodcovia.“ To bolo na jar 2001.
Každý začiatok je zrejme ťažký. Platilo to aj v čiernom drese?
U dorastu a žiakov som zápasy viedol hneď od začiatku, u dospelých prišiel debut na čiare v zápase D. Kočkovce – Považská Bystrica 1:2. Bolo to „dusné“, ale všetko dobre skončilo. Tréma nebola, veď pravidlá som poznal. Najväčším problémom v ďalších zápasoch bolo „ukočírovať“ hráčov. Prvý zápas ako hlavný som absolvoval v Praznove proti D. Kočkovciam. Nikdy nezabudnem, ako po zápase prišiel do kabíny predseda hostí a povedal, že bodaj by nám vonku vždy tak pískali.
Spomenieš si na nejaký zápas?
V Lúkach boli Mikušovce počas polčasu suverénne lepšie, ale zahodili tri tutovky. S kolegami si hovoríme v kabíne, že domácich „roznesú na kopytách“. Lenže Lúky dali tri góly a všetko bolo inak. Po zápase prišli Mikušovčania a poďakovali za náš výkon, takže to bol príjemný pocit.
Obľúbený kolega?
Rád pískam s tzv. bystrickou elitu, ktorých voláme „KBK“ – Koleno, Brundza, Kollár. Dá sa od nich veľa naučiť. Z mladších to boli Tekeľ a J. Kováč, lenže tí pískajú už kraj. Základy postavenia a pískania som dostal od bývalého predsedu komisie J. Papuču a tieto veci mám neustále v hlave a stále z nich ťažím. Rozhodcov si všímam i na televíznej obrazovke.
Čo ak rozhodca zaváha?
Všetko sa dá riešiť ospravedlnením, čo hráči vedia pochopiť, veď každý je omylný. Zo začiatku som pískal všetko a hneď, kým ma kolegovia neuviedli na správnu mieru. V Dolnej Breznici som za stavu 1:1 nariadil v 80. min penaltu proti domácim za stiahnutie hráča za dres. Kolega ma nepodržal, začal mávať, že nič nie je. Domáci ma obklopili, inteligentne mi stúpili na nohu a dožadovali sa vysvetlenia. Hostia ma povzbudili, že sa nemám báť. Povedal som si, že by som bol sám proti sebe a verdikt som potvrdil, lebo za všetkým, čo zapískam, si musím stáť. Mimochodom, delegát mi dal známku 7,5, inak to vždy bola osmička a raz 8,5 za zápas N. Dubnica – Ladce.
Rozhodcovský zbor sa dosť omladzuje.
Mladí majú dostať šancu, avšak pod vedením starších kolegov, ktorí na nich dohliadnu a mnoho sa od nich môžu naučiť. Najlepšie je začať aspoň v osemnástich a je dobré, ak adept futbal aktívne hral. Na druhej strane to nie je lízať med, ale predsa sú aj pekné chvíle.
Kam by si sa chcel s píšťalkou dostať?
Pre mňa, keďže som začal neskoro, je maximom asi III. liga, vyššie to nepôjde. Netrvám však na tom, lebo futbal ma baví a je mi jedno akú súťaž budem rozhodovať, pretože to robím pre radosť. Poteší ma, keď ma niekde oslovia s tým, kedy im prídem pískať.
Si za to, aby sa zverejňovali známky rozhodcov?
Rozhodca by sa za svoj výkon nemal nikdy hanbiť, takže súhlasím. Ak dostanem nižšiu známku, viem, že som urobil chybu.
Rozhodcovia a peniaze.
Futbal sa bez nich robiť nedá. Ja však pískam tak, aby som večer po zápase mohol pozrieť do zrkadla a zachoval si vlastnú tvár. Chrbát pre pár korún nezohnem len preto, aby som podrazil iných. Pokojne môžem povedať, že som vedome nikoho nepoškodil, hoci niekedy je ťažké rozhodovať tak, aby boli spokojné obe strany. (jš)
