Moje perpetuum mobile funguje na princípe radosti a potešenia, mám radosť z práce Pohľad späť sa dnes akosi nenosí, no skúste sa vrátiť do vašich detských, mládeneckých rokov, ku kamarátom, rodičom.
Ťažšiu otázku ste mi nemohli dať. Ak by šlo o román alebo niekoľko zväzkov memoárov, bola by to hračka, ale takto môžem ponúknuť len pár záberov z filmu mojej pamäti. Hoci ide o obdobia, keď sa na Slovensku farebné filmy ešte nenakrúcali, moje sú farebné a krásne. V Považskej Bystrici nemôžeme začať inak ako zábermi od Váhu: konáre vŕb sa začínajú ohýbať, vraciame sa z dobytčieho trhu (bol na Važine za kostolom), za jednu ruku ma drží krstný otec, v druhej stískam dreveného koníka, ktorého mi kúpil na jarmoku pri kostole; sparné leto, dolná, menšia Važina, otec v krásnych krátkych nohaviciach skáče do vody, lebo som ešte neplavec a prevrátil som sa na nafúknutej duši z traktora. Skorá jar, všedný deň, mútna rýchla voda pod orlovským mostom, z ktorého moja zúfalá mama na mňa kričí, lebo nám nezišlo na um nič iné, len sa člnkovať na Váhu.
Najkrajšie zábery sú z domu a jeho okolia - na jednom (aj so zvukom!) je zachytený koncert pod našimi oknami - malá kapela v uniformách legionárov z prvej svetovej vojny pozývala do sprievodu, lebo krátko po vojne na oslavy Prvého mája ešte nemala patent jediná nemenovaná strana. Na druhom zábere v predzáhradke, v tieni domu, sa vyvalil žobrák Ondrej z Klieštiny, zložil z hlavy všetky svoje klobúky a pýta si vodu, lebo je veľmi teplo, mladšia sestra Svatava sa núka, že pôjde s ním do sveta.
Na ďalšom zábere sa o plot opiera nemenovaný ujco z Podhradia, kričí na môjho otca: „Švagre, daj pol deci rumu!,“ otec podfrcnutému švagrovi vraví, že nemá, ale ja nahlas pripomeniem, že v špajzi je fľaša na punčové zákusky. V nemocnici, je v susedstve, sú rozložení vojaci. Prišli chytať banderovcov.
Po rebríku vystupuje chlap s protézou a odnáša si vodu v našom emailovom bielom džbáne, ktorý už nikdy neuvidím; môjmu otcovi pomáha stavať plot otec môjho najlepšieho kamaráta Stanka Sladkovského, ešte nechodíme do školy, ale už pomáhame, podávame klince a kladivo, drevo krásne rozvoniava, držíme sa okolo ramien a žmúrime do slnka, lebo nás fotografujú; na našom dvore hráme divadlo, vo vrcholnej scéne metlou vyrazím zub školníkovej dcére, neskoršej učiteľke Evke Matulovej. Musím končiť, lebo pod oknami píska Paľo Janiga, pôjdeme na ryby k Váhu...
Poďme radšej od filmu k výtvarnému umeniu, ku ktorému máte blízko aj cez svoju manželku grafičku Naďu Rappensbergerovú, ale súčasne ostaňme aj v literatúre, ktorá je zas vašou doménou.
Dobre, pokúsim sa teda slovami nakresliť obrázok minulosti i súčasnosti. Z rodičovského domu som videl Veľký a Malý Manín, dnes je na druhej strane ulice dom, ale ja tie vrchy naďalej vidím, nielen pri pohľade z okna bystrického domu, ale viem si ich vyčarovať aj pri pohľade z okna v ktoromkoľvek inom meste. Rodné mesto a rodný kraj mám natrvalo zapísaný v duši, pretrvali aj všetky rozhodujúce pocity z detstva a mladosti a sú mi kedykoľvek k dispozícii, niekedy ako posila v ťažkých situáciách. Nejde ani tak o pohľad na Manín, ako o to, čo bolo pri tom pohľade za mojím chrbtom: magická sila harmonickej rodiny, životná energia rodičov, ich pracovitosť, zmysel pre česť a spravodlivosť, slovenskosť, rodinná súdržnosť, náboženské i sociálne cítenie, zmysel pre morálne hodnoty. V našej rodine na piedestáli stála práca - rodičia boli neustále aktívni, keď skončili prácu, otec oddychoval hraním na husličkách, matka pri vyšívaní a pletení. Rodičia si nevážili ľudí, ktorí majetky nadobudli nečestne, oceňovali zručnosť a poctivosť, nehanbili sa za nijakú prácu a nezávideli doktorovi Mirovi prvé a dlho jediné auto na celej ulici. Nerobiť krik a veľké gestá, dbať o majetok, ale aj o duchovnú dimenziu, nevzdávať sa v nijakej situácii, prispôsobiť sa, ale nerobiť kompromisy, za ktoré by sa človek neskôr musel hanbiť. Na toto nenapísané, ba ani nevyslovené heslo našej rodiny by som mohol uviesť mnoho príkladov, ale na to je ešte dosť času - memoáre budem písať neskôr.
Aké inšpirácie pre literárne cítenie ste zbierali vo vašej rodnej Považskej Bystrici?
Moje životné osudy potvrdzujú, že k niektorým profesiám vedú široké a kľukaté cesty, ktoré sa nezačínajú smerovkou s označením cieľa a počtu kilometrov. Avšak za rozhodujúce a pre mladších posmeľujúce považujem to, že tieto cesty začínajú ako chodníčky, teda všade, aj na najzapadlejšom laze. Ako žiak základnej školy, ale ani ako považskobystrický stredoškolák som nemal jasný cieľ, veď som ani poriadne nevedel, že jestvujú profesie ako literárny historik, publicista a prekladateľ, teda profesie, ktoré sa stali mojím osudom. Ale vedel som, možno predčasne, čím nechcem a nemôžem byť - predpojatosť k niektorým predmetom a zamestnaniam som však vyvažoval prehĺbeným záujmom o tie predmety a činnosti, ktoré mi boli blízke, ktoré ma bavili, v ktorých som nejasne tušil svoju budúcnosť. Bolo to umenie a literatúra v najširšom ponímaní. Nestal som sa divadelníkom, lebo na svoje prvé predstavenie som kvôli sánkovaniu na Šibeničnom vŕšku zabudol prísť - kladivo trpaslíka, ktorého som mal hrať a ktoré odborne vyrobil môj otecko, mi potom dlho pripomínalo túto premárnenú šancu. Ale napriek tomu, divadlo sa stalo významnou položkou v mojej prekladateľskej profesii - na Slovensku niet divadla, ktoré by nehralo môj preklad.
Vyskúšal som si ľudovú umeleckú tvorbu ako tanečník, isté úspechy som dosiahol ako recitátor - ale nestal som sa baleťákom, ani hercom, ani básnikom, lež tieto činnosti ma neomylne viedli k mojím neskorším profesiám. Musím pripomenúť, že folklór i poéziu som robil pod vedením vtedy mladého a zapáleného učiteľa Michala Chalupku, ktorý vo mne (ale aj v iných) prebúdzal lásku k národu a umeniu. Po rokoch som si uvedomil, že to boli základné kamene mojej slovenskej a slavistickej orientácie, lásky a úcty k literatúre, piliere, na ktorých stojí moja profesionalita, ale aj filozofia.
Skúste prezradiť našim čitateľom, čo vás ťahalo a ako ste získali vzťah a motiváciu pre vašu literárnu misiu v Juhoslávii, u južných Slovanov?
Prekladanie a publicistika (reportáže, kritika prekladov, popularizácia autorov a diel literatúr národov Juhoslávie) od samých začiatkov boli v mojej práci iba jedna strana mince, iba jedna strana vozovky na moste slovensko-juhoslovanských vzťahov. Vždy som sa usiloval o reciprocitu - už ako dvadsaťdvaročný sopliak som robil kultúrnu politiku a diplomaciu - prekladal som aforizmy a humoresky Paja Kanižaja a súčasne som v jeho chorvátskom časopise publikoval články o slovenských literátoch a karikaturistoch. Dnes píšem hrubé vedecké knihy o dejinách prekladania z chorvátčiny do slovenčiny, ale do každej z nich vsuniem aj kapitolu o prekladaní zo slovenčiny do chorvátčiny, v chorvátskej odbornej tlači občas publikujem štúdie o slovensko-chorvátskych vzťahoch, po srbsky vyjde moja kniha o srbskej dráme na Slovensku. Motivácia je prostá, povedal by som sedliacka - vychádza z presvedčenia, že slovenská literárna kapusta nie je o nič horšia ako kapusta našich južných bratov, základom mojej kultúrnej ofenzívy je prostá filozofia: vzťahy a láska nikdy nemôžu byť jednosmerné, jednostranné. Inými slovami, som síce srbofil i chorvatofil (ale rovnako mám rád aj Macedóncov, Čiernohorcov, Slovincov, Bosniakov), ale som aj Slovák, hrdý na všetko, čo je na Slovensku dobré, takže za svoju prirodzenú povinnosť považujem prezentovať slovenskú kultúru a literatúru na slovanskom juhu.
Ste držiteľom viacerých umeleckých, národných ocenení, čo si vy na nich najviac považujete, a čo osobne vám ony samé hovoria, pripomínajú, čo vo vás evokujú?
Predovšetkým, všetky sú mi rovnako milé, každé z ocenení ilustruje niektorú z etáp môjho života, prípadne niektorú z mojich profesionálnych orientácií. Tie najvýznamnejšie však oceňujú celkový prínos a preto ma svojim spôsobom desia: veď ešte chcem niečo urobiť, ešte si chcem požiť.
Zo žartu vravievam, že Chorváti, od ktorých mám najvyššie ocenenia, už môžu po mne pomenovať iba ulicu, ale súčasne dúfam, že sa to tak rýchlo nestane. V tých oceneniach vidím aj kus rozprávkovej spravodlivosti: námaha býva odmenená! Na druhej strane: odmena zaväzuje k ďalšej činnosti a na tretej strane: odmeny do istej miery uľahčujú život. Pripomínam však, že ocenenia spravidla neboli spojené s financiami, ale človek ovešaný metálmi ľahšie presvedčí ministerských úradníkov, dramaturgov divadiel a vydavateľov o potrebe financovať nejaký projekt. Inými slovami, vymyslel som perpetuum mobile: robím, dostávam ceny, ktoré mi umožňujú robiť. Moje perpetuum mobile funguje na princípe radosti a potešenia: mám radosť z práce, mám radosť z toho, že moja práca prináša radosť a potešenie iným. (por)
