“...zatajím dych a nadýchnu už zabudnem.“
(Seifert : Vlastný životopis)
“Roky som bol opustený, smutný a sám. Hadal som a blúdil a nachádzal som iba púš a udí bez sdc. Láska zomrela a nebolo nikoho, kto by ju vzkriesil. Smutno bolo na svete, že ži sa nechcelo...“ – spomína na študentské roky svojej mladosti v ase svetovej vojny pedagóg a spisovate Mgr. Ferdinand Guniš v reminiscentne ladenej poviedke Moja:
“Vtedy si prišla. Bolo to v januári a bolo to dávno. Sám neviem, preo sa v zime zaínali moje lásky a v lete sa konili. Azda preto, že milujem kvety, a ke nerastú v prírode, zaínajú klíi v srdci.“
Narodil sa 27. apríla 1919 a krajinu svojho detstva – obec Veké Chlievany nealeko Bánoviec nad Bebravou opúšal po prvýkrát, ke ako gymnazista odchádzal na štúdium do Trenína, potom do Dolného Kubína a neskôr do Nitry. V rokoch 1942-46 absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (slovenský jazyk a dejepis). Od prvého už povojnového roku uil na Strednej priemyselnej škole v Považskej Bystrici, kde od roku 1956 zastával post riaditea. Aj jeho zásluhou mala škola vemi dobré meno v rámci Slovenska.
Literárne zaal tvori ako študent v asopisoch Plame, Rozvoj, Študentský asopis, Slovenský ud, Nová mládež, Akademik. Krátke prózy publikoval v Slovenských pohadoch, Slovenskej lige, v Zborníku najmladších slovenských autorov, v almanachoch Od Zobora, Žijeme, Jas a v dennej tlai – pod pseudonymami a znakami Svätopluk G. Dereškov, Vlastislav, FRG, f.g.
Láska k rodnej hrude, k žene a k vlasti je námetom Gunišovej zbierky noviel Cvendžiace túžby (1942): v Pohadoch z toho istého roku nájdeme jej recenziu od poeta tzv. slovenskej katolíckej moderny, zaas i Považskobystriana (1942-43) P. G. Hlbinu. Historickou povesou Matka a prózou z prostredia hradu Vršatec Vykúpenie získal ocenenie v literárnych súbehoch.
F. Guniš v rokoch 1969-72 redigoval asopis Ozvena, ktorý sám založil a v ktorom uverejovali svoje práce viacerí autori z oblasti západného Slovenska. Od roku 1940 sa podieal na práci Matice slovenskej. Bol lenom jej ústredia, neskôr ako predseda okresnej rady. Po jej doasnom zániku roku 1953 obnovil ju v ase politického odmäku a vzbudených nádejí roku 1968 a následne po roku 1989. S vervou pracoval ešte nedávno. Ako spoluautor a redaktor zborníka- pamätnice k jubileu bernolákovského národovca - vekochlievanského rodáka, “istého literatúri slovenskej milovíka “, Juraja Palkovia (1993), ako autor historickej povesti Pustovník František (1998) s 1. cenou v literárnej súaži Jozefa Braneckého i zbierok noviel Priepas (1997) a Ako život krásna (1997) aj v jeho “dvojke“- Dotyky s múzou (2002). Tam v medailóne o om zaznamenali Gunišov “zmysel pre umelecké stvárovanie života, bohatú lyrickú re a fabulanú schopnos“ a nezabudla naho -v kapitolke V Bystrici pri Váhu - ani “prvá regionálna uebnica slovenskej literatúry“ Literárnym Považím (1994, 1995).
Ke sa už prihlásili rôky, zaisté - vedno básnikom - konštatoval:
“Život mi prebehol rýchlo. /Bol privemi krátky/ pre moje dlhé túženia/ bez konca./ Ani som sa nenazdal a priblížil sa koniec.// Kiež mi však nie je odopreté/ ešte vas vybozkáva ruky/ tej, ktorá trpezlivo s mojími krokmi/ šla a šla a šla a úbila najviac.//
“Mgr. Ferdinand Guniš zomrel 10. júla 2003 a pochovali ho 14. júla v Považskej Bystrici, kde prežil takmer šes desiatok rokov svojho tvorivosou a zodpovednosou naplneného asného života. (nyi)
