u. Potvrdi to môže aj Helena Pavlíková z Považského Podhradia. Jej záuba je dos netradiná - tkanie kobercov. „Splnil sa mi tým vlastne detský sen. Rada som sa dívala na mamu i starú mamu, ktoré tkali koberce pre svoju potrebu. Už ako diea som sa chcela posadi za krosná, ale moje krátke nohy a ruky jednoducho na ich ovládanie nestaili. A tak túžba zostávala túžbou,“ zaspomínala si.
Pomaly už aj na detské sny pozabudla, ke raz poula v rádiu rozprávanie mladého muža o tkaní. „Hne som zbystrila pozornos a na druhý de sme už cestovali za ním. Vždy sa mi zdala práca na krosnách zložitá, ale pri tejto návšteve som sa presvedila, že to nie je pravda. Treba len chcie,“ konštatuje. Sen z detstva sa síce splnil, ale... „Pre zmenu som chcela ma krosná doma,“ smeje sa. A podarilo sa. Jedny staré, druhé zhotovil osemdesiatroný pán na Orave. „Škoda, že tie naše pôvodné sa zniili. Boli obrovské, zaberali tri štvrtiny izby. Teraz sú už malé, modernejšie, ale dá sa na nich vyrobi všetko. Trochu banujem, že som si nezapamätala originálne slovenské vzory. Takto si ich musím vymýša,“ hovorí H. Pavlíková.
V kútiku duše dúfa, že jej detský sen sa stane snom aj pre jej deti. Ako vidie, nádejnú pokraovateku má v malej Ivanke. Tá sa už nemusí bá, že by jej ruky alebo nohy nestaili, ako kedysi, mamine...
