Veronika Makova dosiahla nedávno pekný medzinárodný úspech, keď sa stala premiantkou XII. ročníka Zlatej lýry v poľskom Rybniku 13. – 15. júna. Mladá Považskobystričanka získala hlavnú cenu za svoj sólový part v Koncerte pre flautu a dychový orchester od Adama Hudeca. „Víťazstvo by som nebrala ako najväčší úspech, tým bola možnosť zahrať si s Pardubickým komorným orchestrom. To je však skôr morálne ocenenie. V roku 1999 sa mi podarilo vyhrať medzikonzervatoriálnu súťaž,“ hodnotí úspech skromne víťazka.
K hudbe mala blízko od malička, pretože jej mama bola učiteľkou hudby. V piatich rokoch začala hrať na flaute, hoci po mame mala byť skôr klaviristka. Dnes si na tomto veľkom nástroji zahrá, ale iba niekedy. Po absolvovaní Ľudovej školy umenia začala študovať na žilinskom konzervatóriu, odkiaľ prestúpila do Bratislavy. Teraz je študentkou tretieho ročníka Janáčkovej akadémie v Brne.
Niekomu sa zdá, že dychové nástroje sú si natoľko podobné, že sa dá rovnako dobre hrať na všetkých. Ako je to vo Veronikinom prípade? „Bez dlhého cvičenia to nie je možné, preto som to ani neskúšala. Venujem sa flaute a ani pri nej si nemôžem dovoliť prestať s nácvikom, lebo hudobník nie je ako bicyklista. Keď sa naučí bicyklovať, to už nikdy nezabudne. Ak by som sa nezdokonaľovala a stále necvičila, predchádzajúce roky driny by mi neboli nič platné.“
Okrem školy a hrania sa venuje v Základnej umeleckej škole aj trinástim malým flautistom. Vo voľnom čase, ktorého nemá nazvyš si rada zapláva, zabaví sa. Aké méty ju ešte čakajú?
„Najväčšou je dostať sa niekam hrať, buď do orchestra, najlepšie však do filharmónie. Nie však iba, aby som niekde „plátala“ diery. Ak ma však kolegovia z dychového orchestra ZUŠ v Považskej Bystrici pod vedením Mgr. Michala Brósku medzi seba zavolajú, prídem veľmi rada.“ (jš)