Uprostred haly na stene namaľoval prvé tri erby – Považskej Bystrice, Banskej Bystrice, kde dlho žil a blízku Domanižu. To však bolo pred dvadsiatimi rokmi. „Zapáčilo sa mi to, postupne som dorábal ďalšie a ďalšie obce. Uprednostňoval som schválené erby obcí bývalého Považskobystrického okresu. No, neodolal som ani iným z celého Slovenska, sú také krásne! Motívy poľnohospodárstva, lesných a ovocných stromov, zvierat, architektúry... ak tomu tie nádherné farby, ktoré heraldika používa – zlatá, stieborná, červená, modrá, zelená,“ hovorí PaedDr. Gejza Sádecký, CSc., kultúrny historik a spisovateľ. Postupne zamaľoval celú stenu a prešiel na ďalšiu.
Gejza Sádecký, dnes už na dôchodku, žije v malej dedinke Sádočné. Pri prestavbe rodinného domu stál pred dilemou – čo s humnom. Zasypať ho do výšky domu alebo ešte vykopať prízemné podlažie? Nakoniec sa rozhodol pre priestrannú halu, so stenou vysokou štyri metre a vyše sedem metrov dlhou. Drevený strop, knižnica, krb a farebné erby sú výzdobou. „Je to veľká miestnosť, v zime veľa nemaľujem, až keď sa dá prekúriť z krbu. Za týždeň som namaľoval aj osem erbov. Niekedy niektorý zostal nedokončený aj dva roky, ak ma zaujal iný. K rozpracovaným sa vraciam. Niektoré medzitým aj život prekonal. Najmä náboženské motívy sa za starého režimu nedali uplatniť. Príklad v erbe Púchova. Heraldik namiesto sv. Magaréty navrhol margarétu-kvietok. Mesto po revolúcii schválilo pôvodný erb so sv. Margarétou. Predchádzajúci musím zoškrabať a namaľovať verziu poslednú, čo platí. Takýchto opráv však nie je veľa,“ upresňuje.
Do galérie s 200 erbami pribúdajú erby európskych hlavných miest, ktoré Gejza Sádecký navštívil. Návštevám zo Slovenska i zahraničia ukazuje niečo netradičné. Zrejme niet takého zberateľa erbov, ktorý ich má „napevno“. Ako sa dozvedel od návštevníkov, ide možno aj o európsku raritu vyzdobiť si vlastné priestory skutočnými erbmi.
Sádočné zatiaľ nemá schválený erb, a predsa tróni nad vchodom. „Namaľoval som ho vychádzajúc zo zachovaných dokumentov zo štátneho archívu. Na pečati je skáčuci jeleň na zelenej pažiti s modrým pozadím. Hneď vedľa neho umiestnil čičmiansky, odkiaľ pochádza manželka. Nechýba Fačkov, „je tu za kopcom a kopce nebránili, aby sa ľudia navštevovali a chodili z dediny do dediny. V závere minulého roka bol schválený prekrásny erb Čelkovej Lehoty. Zobrazuje zlatú sovu sediacu na striebornom pníku, v zobáku drží strieborný šíp a na pozadí je Mesiac a hviezda. Takto štylizovaný nemá obdobu. Vychádza z rodového erbu Čelkovcov, ktorý je odlíšený farebne od obecného. Inak je to novotvar, ale vydarený,“ poznamenáva G. Sádecký.
Aj zemiansky rod Sádecký patril v Trenčianskej župe k najznámejším. „V maďarskej encyklopédii som si prečítal popis tohto erbu. Namaľoval som ho, hoci som ho nikdy nevidel. Keď sa o pár rokov ozval jeden rodák a krajan Gejza Sádecký-Kardoš z Budapešti, doniesol kópiu originálu. Zhodovali sa na 99 percent. Originál z 18. storočia je uložený v budapeštianskom múzeu. To ma inšpirovalo aj k hľadaniu rodokmeňa. Spracoval som históriu rodu Sádecký a súčasťou je zachovaný rodostrom z roku 1263,“ dodáva G. Sádecký. (zum)
