Zriedkavý prípad misionárskej horlivosti
(Gerard Michal Pobjecký: 1637 – 1721) „Jedným z obvinení, ktoré sa často vznášajú proti cirkvi, je prísnosť a údajná tvrdosť, s akou sa správala voči bludom a voči premnohým sektám, ktoré v priebehu stáročí uprostred nej vznikali ...“ Isteže možno len opravdivo ľutovať, ak sa samotní predstavitelia cirkvi v priebehu dejín previnili tvrdosťou, čo nebola kresťanská... To nemožno nikdy ospravedlniť, i keď to možno do istej miery pochopiť na základe atmosféry niekdajších dejinných situácií... Ale nikdy nič nepochopia z udalostí tí, ktorí nechápu podstatu – čo znamenalo, že cirkev bola za ňu v každom storočí a v každej generácii zodpovedná... Len človek ľahostajný k pravde a naskrz nezodpovedný mohol súhlasiť, aby sa pravda znetvorila, alebo aby ju niekto zničil – tak ako nepravá matka pred Šalamúnom súhlasila s tým, aby dieťa, ktoré jej bolo cudzie, rozťali na dvoje mečom... Pravá matka sa nad tým zhrozila... (J. Ch. Korec: Cirkev v zápase stáročí. 1990).
V týchto intenciách zanechal zaujímavé údaje Gerard M. Pobjecký v súvislosti so svojím prvým pobytom v Malackách roku 1667. Vtedy dostal od provinciála poverenie na misionársku činnosť medzi nekatolíkmi. Píše, že „počas misií v Senici dal v Sobotišti na námestí páliť heretické (bludárske – pozn.) knihy. Senicu v tej istej súvislosti spomína aj roku 1673. Pálenie heretických kníh je u nás „zriedkavý prípad misionárskej horlivosti“, uvádza v publikácii Františkáni v slovenskej literatúre (1979) V. J. Gajdoš: Najskôr išlo o české a nemecké heretické knihy. Mohli patriť sobotištským habánom (protestantská skupina, ktorej stúpenci sa v 16. storočí ako emigranti z Nemecka usadili na západnom Slovensku – pozn.).
Údaje o Pobjeckého narodení nie sú celkom spoľahlivé. Gymnázium študoval v Trnave na jezuitských školách (1654 – 59), približne 22-ročný vstúpil do františkánskej rehole Mariánskej provincie v trnavskom kláštore, filozofické a teologické štúdia absolvoval v Bratislave (1660 – 65).
V septembri 1663 ho poslali do Ríma a cestou sa zastavil v Benátkach, v Lorete a v Mariazelli. Páter Gerard po primíciách (2. 2. 1665) pôsobil v kláštoroch (Malacky, Beckov, Pruské, Sv. Katarína, Nitra, Sv. Anton, Trnava, Bratislava, ale aj v Maďarsku- Szombathely, Veszprém, atď.), kde býval kazateľom, gvardiánom (prézes – predstavený), vikárom (zástupca predstaveného), magistrom novicov (učiteľ začínajúcich rehoľníkov) a spovedníkom rehoľníc-klarisiek, k čomu bolo potrebné osobitné povolenie.
G. Pobjecký tlačou nič nevydal, sa zachovali jeho latinské a talianske texty, i spomienkové a biografické záznamy. Vieme o desiatich zväzkoch. Pôvodne boli všetky v bratislavskej františkánskej knižnici, „teraz ich je naporúdzi len osem, lebo jeden bol dávnejšie prenesený do františkánskej knižnice v Budapešti“.
Ako bol pestrý Pobjeckého život, tak je rôznorodý aj obsah jeho rukopisov: Zvláštny súbor cností, Curnucopia – naozaj “roh“ preplnený rôznym obsahom, glosy a komentáre k statiam z Písma atď., Lekáreň založená roku 1706... (lieky na choroby duše), Škola cností (s asketickým a mravoučným obsahom), Rok hojnosti, 73-ročným Gerardom Pobjeckým v roku 1710 vzácnymi voňavkami naplnený, Hruda soli..., sentencie, rady, porekadlá.
V G. Pobjeckom treba vidieť dobový literárny zjav: „doznievajúci stav humanistickej vzdelanosti a začínajúci sa barok“ (V. J. Gajdoš). Slovenská literatúra nachádza v ňom hodnotný príspevok o náboženskej spisbe 17. storočia, keď do teologickej literatúry prenikajú prvky svetského charakteru.
V strednopovažskom františkánskom stánku pod Vršatcom v Pruskom účinkoval opakovane v rokoch 1674 – 75, 1677, 1680 a 1682. (nyi)
