Najnovší rómsky exodus chudobných Rómov zo Slovenska do Čiech alebo ani v jedinom prípade nepotvrdené dezinformácie niektorých medzinárodných organizácií o údajnej nútenej sterilizácii rómskych žien na východnom Slovensku - to sú tiež momenty, keď sa sami seba pýtame, odkiaľ a kedy sa na slovenskom území Rómovia zobrali. Prečo ich je tu v pomere k majoritnému obyvateľstvu relatívne vysoké percento a koľko ich bude trebárs o dve desaťročia?
V Európe sa Rómovia objavili po prvý raz v 11. storočí po tom, ako v 9. až 10 storočí opustili svoju pôvodnú domovinu v Indii. O ich pobyte na území Slovenska sa z písomných materiálov dozvedáme prvý raz v roku 1322 z regiónu Spišská Nová Ves. O polstoročie neskôr už o nich píšu aj na východoslovenskom Zemplíne.
Procesy a záchrana
Ich kočový život, exotický vzhľad, vlastná reč a venovanie sa aj nie práve najuznávanejším druhom obživy (veštenie, snaha o priekupnícky obchod, vypytovanie stravy a tiež nie zriedka drobné krádeže) mali vo viacerých európskych štátoch za následok časté a niekedy až drakonické postihy. Rakúsko-Uhorsko, vrátane slovenských území, malo k Rómom spravidla benevolentnejší postoj. No i tak je známy napríklad Hontiansky proces, kedy bola časť tamojších Rómov obvinená z kanibalizmu a štyri desiatky z nich boli drasticky popravené. V roku 1929 sa v Košiciach opäť uskutočnil proces, ktorého hlavnou otázkou bol údajný rómsky kanibalizmus. Fámu sa podarilo vyvrátiť, ale jej celoeurópska medializácia mala ďalekosiahly negatívny vplyv na Rómov, aj na Slovensko.
Na rómsku komunitu v Európe mala najtragickejší vplyv druhá svetová vojna. Podľa rasovej teórie nacistického Nemecka boli považovaní za menejcennú rasu. Z Nemecka a jemu podriadených území boli desaťtisíce Rómov násilne vyvezených na smrť najmä do koncentračného tábora Osvienčim - Brzezinka. Slovenskí Rómovia to kvôli otvorenej diskriminácii tiež mali ťažké. Nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, veľkú časť mužov zaradili do pracovných táborov, boli sústredení do osád za dedinami, do miest mohli vstupovať len v určitých hodinách a podobne. V porovnaní s okolitými štátmi však neboli vyvážaní na smrť do koncentračných táborov. Preto väčšina Rómov na Slovensku vojnu prežila. Pre porovnanie, nedá sa to povedať napríklad o susedných Čechách, kde boli takmer vyhladení.
Nárast počtu, riešenie
problémov
Počas bývalého režimu sa komunistické vlády snažili o asimiláciu Rómov. Aj napriek vysokému počtu im nepriznali štatút etnickej skupiny. Rómovia boli považovaní len za skupinu sociálnu. No ani zákon o trvalom usídlení kočovných osôb z roku 1958, ani projekt „znižovania vysokého podielu nezdravej populácie“ z polovice 70. rokov, na základe ktorého boli finančne zvýhodňované rómske ženy, ktoré súhlasili so sterilizáciou, asimilácii príliš nenapomohli. Slabý a neraz kontraproduktívny účinok malo aj čiastočné rozptyľovanie Rómov medzi mestské obyvateľstvo. Skutočný stav sa ukázal po roku 1990. Vznikli síce viaceré rómske politické strany a podľa „Zásad prístupu k Rómom“ podpísaných slovenskou vládou v roku 1991 boli zrovnoprávnení s ostatnými etnickými skupinami. Vznikli rómske časopisy a v Nitre na Vysokej škole pedagogickej bola zriadená Katedra rómskej kultúry. No na druhej strane v chudobných rómskych osadách nastala nezriedka takmer stopercentná nezamestnanosť. Vidieť tam biedu spojenú s úžerou od ľudí z vlastného etnika, alkoholizmus, problémy so vzdelávaním detí a zároveň obrovskú pôrodnosť.
V súčasnosti na približne päťmiliónovom Slovensku žije asi 380 tisíc Rómov. Pritom obrovsky prevažuje mladá generácia. Na sto mladých Rómov do 17 rokov pripadá len päť rómskych seniorov nad 65 rokov. Na Slovensku je tento pomer 100 ku 50. Nečudo, že v roku 2025 má podľa demografických odhadov na Slovensku žiť viac ako pol milióna Rómov, čím prekročia desaťpercentný podiel obyvateľov štátu.
Je zrejmé, že aj čiastočné riešenie problému rómskej populácie na Slovensku je jednou z najkomplikovanejších úloh pre súčasnú i všetky budúce vlády. Vládne orgány napríklad teraz zavádzajú do života inštitút rómskych asistentov, ktorí pôsobia v osadách a v školách. Zapájajú sa aj mimovládne organizácie či cirkvi. Takmer všetci zainteresovaní sa však zhodujú v názore, že pokiaľ sa nepodarí vychovať dostatočne početnú rómsku inteligenciu a vodcov, ktorí budú schopní a ochotní zaoberať sa problémami svojho etnika, táto práca sa bude vo veľkej miere naďalej míňať účinkom. (pv)
