Z dejín rehole na Slovensku Po smrti sv. Františka Assiského (1926) sa rozrástol počet jeho ctiteľov a následníkov. Mužská vetva rehole Menších bratov, nazývaná podľa zakladateľa, dosiahla koncom 13. storočia počet do 40 000 členov. Mnohí z nich účinkovali ako misionári v nekresťanských krajinách, dokonca až v Mongolsku a v Číne – konštatuje v úvodnom príspevku už spomenutá publikácia R. Ondruša SJ: po niekoľko generácií hrali dôležitú úlohu i na parížskej univerzite. Poprednými predstaviteľmi ich teologickej vedy boli sv. Bonaventúra a Ján Duns Scotus. Na rozdiel od dominikánov, ktorí sa opierali o Aristotelovu filozofiu, duchovní bratia sv. Františka vychádzali viac z Platónovej náuky, či už priamo alebo cez sv. Augustína. Veľká rehoľná rodina časom prežívala vnútorné napätia, ktoré sa sústreďovali na otázku zachovania chudoby: od menej prísnych konventuálov-minoritov cez prísnejších nekonventuálov-observantov (hnedí františkáni) po najprísnejšiu vetvu kapucínov. Rehoľa Menších bratov má bohaté dejiny aj na Slovensku. Uchytili sa tu už dvanásť rokov po smrti svätca z Assisi. Pôsobili poväčšine ako ľudoví kazatelia, ale urobili veľa i na kultúrnom poli, najmä ako literáti a hudobní skladatelia. Prepotrebná kniha kardinála a náboženského publicistu J. Ch. Korca Cirkev v dejinách Slovenska (Lúč 1994) nezabúda pripomenúť, že popri jezuitoch boli v čase obnovy života Cirkvi „veľmi činní“. Po pohromách tureckých nájazdov do slovenských krajov Uhorska a po stavovských povstaniach, v ktorých stratili mnoho členov i kláštorov, až ostrihomský biskup Pázmaň a po ňom ďalší biskupi i katolícka šľachta zakladali pre františkánov nové kláštory – vo Sv. Kataríne, v Nových Zámkoch, v Pruskom, v Nižnej Šebeši. Na inom mieste sa v diele vyzdvihuje celkom osobitné miesto a postavenie františkána Hugolína Gavloviča a jeho Valaskej školy mravov stodoly ako vrcholného a záverečného prejavu našej barokovej literatúry v slovenskej spisbe, ktorý autor uviedol: „Pri ovcách psaná v Pruském vydaná roku Páne 1755“ (248. výročie – pozn.), keď text má okolo 750 strán. Na samom prahu osvietenstva zaznie jeho hlas z hĺbok myšlienkového odkazu biblickej, stredovekej a humanistickej kultúry a vzdelanosti, akoby bdejúc nad tým, aby sa nestratilo nič z „trvalých hodnôt pôvodného kresťanstva sprostredkovaného jeho rehoľou...“ (M. Hamada). Znalec histórie rehole V. J. Gajdoš v knižne vydanej práci – dvojtitule Františkáni v slovenskej literatúre a Slovenskí františkáni v Amerike T. Zúbeka (Prvá katolícka slovenská jednota. Cleveland, Ohio 1979) upozorňuje: Medzi rehoľníkmi u nás majú nepretržité trvanie od stredoveku. Svojimi kláštormi a počtom rehoľných členov patrili cez stáročia medzi najpočetnejšie rehoľné spoločenstvá na Slovensku. Ich účinkovanie u nás sa začína v prvej polovici 13. storočia a pokračovalo až po najnovšiu dobu, do osudného zatvárania kláštorov v roku 1950 (pred 53 rokmi – pozn.). V prvej polovici 13. storočia uhorskí panovníci povolávali do krajiny kolonistov z Nemecka. S nimi prišli aj prví františkáni. Trvale sa usadili v Trnave pred rokom 1238, v Nitre pred rokom 1248, v Bratislave okolo roku 1250 atď. Tieto kláštory nemali dlhého trvania, no dosvedčujú skoré prenikanie františkanizmu do našich krajov. Napriek naliehaniu najvyššieho rádového predstavenstva sa konventuáli a observanti nezjednotili v jednu uhorskú provinciu, lež tvorili dve samostatné provincie. Roku 1517 vikária observantov sa premenila na provinciu Najsv. Spasiteľa (Salvatoriáni) a miernejší utvorili provinciu P. Márie (Mariáni). Takéto pomenovanie našich provincií trvalo až do konca 19. storočia. Františkáni nemali nijaký hmotný majetok. Žili z práce svojich rúk a umu. V nedostatku životných potrieb chodili po pýtaní almužny. Preto sa im dodnes hovorí „žobraví mnísi“. V Salvatoriánskej provincii boli v 17. storočí obnovené alebo postavené kláštory: Skalica, Fiľakovo, Hlohovec, N. Šebeš, Pruské a ďalšie. Reorganizáciám sa rehoľa na Slovensku nevyhla začiatkom nášho storočia. Pred osudným rokom 1950 bolo tu 25 kláštorov. Toho roku v noci z 13. na 14. apríla boli všetci františkáni z kláštorov odvezení a sústredení vo Sv. Beňadiku, v Podolínci a inde. Historik konštatoval: „Tým činom sedemstoročná rehoľa na Slovensku (aj v ČSR – pozn.) fakticky prestala jestvovať. Objekty kláštorov sa použili na profánne účely ...“ (nyi)