Pokoj a dobro Menšieho brata sv. Františka Assiského Historické obdobie vrcholného stredoveku prinieslo veľké sociálne zmeny. Rozvoj miest, remesiel a obchodu prispel k vzniku novej spoločenskej triedy, ktorá sa trochu nepresne nazýva meštianstvo: stále výraznejšie zasahovala do verejného života a neostala bez vplyvu ani na cirkev. Keď predtým ovplyvňovalo cirkevný život takmer výlučne duchovenstvo a mocipáni, o cirkevné problémy a ich riešenie začali sa zaujímať i širšie ľudové vrstvy (Blízki Bohu i ľuďom. Tatran 1991). Vznikli tak rozličné reformné hnutia, z ktorých viaceré sa rozišli s cirkvou: bogomili na Balkáne, valdénski v severnom Taliansku, „lyonskí chudobní“ a albigenci (katari) vo Francúzsku. V takejto situácii povstalo v cirkvi významné reformné hnutie, ktoré spájalo vernosť evanjeliovým ideálom s vernosťou cirkvi. Jeho inšpirátorom sa stal syn assiského (stredné Taliansko) mešťana, známy v dejinách ako svätý František Assiský – zakladateľ rehole a cirkevný reformátor (1182-1226). Narodil sa v rodine prosperujúceho obchodníka s plátnom a taká mala byť aj jeho životná cesta. S mladíckym nadšením zúčastnil sa vojny medzi mestami Perugia a Assisi, ocitol sa v zajatí, a keď doma vyzdravel, začal objavovať hlbší zmysel sveta a života: čoskoro skoncoval s myšlienkou bojovať hmotnými zbraňami. V opustenom poľnom kostolíku sv. Damiána zažil videnie, ktoré dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z oltárneho kríža ukrižovaný Kristus: „František, oprav mi kostol! Veď vidíš, že sa celkom rozpadáva!“ Mladík bral výzvu doslovne, no naliehavá prosba sa vzťahovala na celú cirkev...! František sa rozišiel so svojou minulosťou s márnotratnou štedrosťou, neviazanými zábavami s rovesníkmi, či klamlivou túžbou po vojenskom hrdinstve. Veľmi sa ho totiž začala dotýkať bieda chudobných, a preto im veľkodušne rozdával z otcovho majetku. Vtedy sa obchodník rozhodol vydediť svojho „čudného“ syna. Ich posledné stretnutie sa odohralo v prítomnosti miestneho biskupa. František sa odhodlal k radikálnemu gestu: celkom sa vyzliekol, šaty hodil otcovi a vyhlásil, že odteraz má už iba Otca na nebesiach. Hodnostár prikryl Františka svojím plášťom, čím ho i vzal pod ochranu ako verejného kajúcnika a človeka zasväteného Bohu. Prostriedkom dosiahnuť čo najúplnejšie spojenie so Stvoriteľom a zároveň byť Jeho užitočným nástrojom v službe iným, stala sa mu „pani Chudoba“. Tá ho voviedla do celkom nového sveta. Kým človek pripútaný k hmotnému svetu hodnotí veci len podľa užitočnosti, „druhý Kristus“ (i tak ho ktosi nazval – pozn.) v slobode Božieho dieťaťa zistil, že každá vec má hodnotu sama o sebe. Tým objavil bohatstvo stvoreného sveta, úprimne ho obdivoval a tešil sa mu. Svoje snaženia smeroval cez úlohu potulného mnícha, modlitbu, službu chudobným, opatrovanie opustených kostolov. Svätyňa Anjelskej P. Márie, nazývaná aj kostolíkom Perciunkuly prirástla mu k srdcu a stala sa kolískou ním založenej rehole. Tam sa assiský Poverello - Chudáčik pri počutí evanjelia o rozoslaní apoštolov rozhodol, že bude nasledovať Kristových učeníkov: bez akýchkoľvek hmotných prostriedkov poputuje svetom a bude ohlasovať Božie kráľovstvo! Roku 1209 alebo 1210 vznikol pápežom Inocentom III. schválený rád Menších bratov (Ordo Fratrum Minorum-OFM). Z poníženosti a z úcty ku kňazskému stavu nechcel byť František kňazom, ostal diakonom celý život. Prišli zápasy o zachovanie ideálu absolútnej chudoby a jednoduchosti, tak potrebné pre vnútornú obnovu Cirkvi. Potechou bol vznik ženskej vetvy rehole (klarisky). Obsahom jeho kazateľskej činnosti bol Pokoj a dobro. Túžba získať nesmrteľné duše pre Krista viedla ho na misie, novotou v cirkvi bolo ustanovenie laického Tretieho rádu, kde nachádzame i členov panovníckych rodov (sv. Ľudovít Francúzsky, sv. Alžbeta Durínska). Rád videl, že Menší bratia ostávajú „poníženými bratmi všetkých“. Starosti a nedorozumenia, ktoré sú „sprievodným znakom aj tých najlepších ľudských podujatí“, neoslabili františkánske túžby. Svedčia o tom epizódy z posledných rokov jeho života: prežívanie „svätej“ noci v Božej prírode v scéne veľmi blízkej tej betlehemskej a podobne ako vianočný betlehem vznikla z ich spirituality aj pobožnosť Krížovej cesty. Sám František mal účasť na Kristovom utrpení ako prvý prípad stigmatizácie v histórii cirkvi. Z tých čias pochádzajú jeho „listy všetkým veriacim a správcom národov“ i prekrásna Pieseň brata Slnka (v slovenskom preklade františkána - básnika S. Veigla). V milovanej Porciunkule vítal svoju poslednú „sestru“ – telesnú smrť. Vyzlečený na holej zemi, aby sa čo najviac pripodobnil zomierajúcemu Spasiteľovi. „Každý svätec má svojich ctiteľov, ale i odporcov, no o Františkovi sa hovorí, že nikdy nemal nepriateľov: Nie všetci ho chápu, ale všetci, dokonca aj mnohí nekatolíci, ho milujú.“ (nyi)