Uplynulý víkend skončili v Považskej Bystrici hokejbalové súťaže ročníku 2002/2003. Akosi bokom zostala v tomto ročníku extraliga, ktorú hrávali v nedávnej minulosti aj hráči majstra. „Je škoda, že sme ju tento rok nehrali, pretože v našich ligách je dosť kvalitných hráčov. Rozhodujúce však bolo finančné zázemie,“ hovorí Marián Mišovec.
Pohár a medaily pre najlepších prevzali z rúk predsedu PXHbÚ Štefana Melicherčíka hráči Bunkra. Povesť jedného z najlepších celkov potvrdili v play off, kde porazili v najhlavnejších zápasoch sezóny všetkých súperov a zaslúžene im patrí primát tých naj... Nasledovala triumfálna cesta mestom a posedenie v klubovom Bunkri. „Základnou filozofiou mužstva pri jeho zrode bolo založiť partiu, ktorá si rozumie nielen na ploche, ale napríklad aj pri pive. To je jedna z našich predností. Kostra mužstva je spolu už päť rokov, čo sa odráža i na ihrisku. Hráči o sebe vedia, cítia, koho majú za chrbtom. Chlapci sa chceli venovať hraniu na ploche, nie zákulisným špekuláciám. Myslím si, že o tom to všetko je,“ hovorí Majo Čačík Mišút.
Aká bola vlastne tohtoročná liga z pohľadu majstra? „Určite veľmi vyrovnaná. Mužstvá sa zlepšili a ku každému zápasu sme nastupovali bez podcenenia súpera. Pred určitým časom bolo jasné po prvej štvrtine, kto bude hrať play off a kto asi zvíťazí. Celky hrajú spolu čoraz dlhšie a sú zohratejšie. Momentálne môže poraziť každý každého. Veľmi sa zlepšil Fanky tím, popracoval na sebe aj Popper,“ tvrdí Marián Mano Mišovec. V družstvách rozhodujú väčšinou individuality, ktorých mal dostatok aj majster. „Áno, ale nik zjavne nevyčnieval. Všetci vedeli, že hrá predovšetkým mužstvo, čomu sme podriadili i taktiku v jednotlivých dueloch. Po základnej časti skončil jeden z ašpirantov na titul na druhom mieste...
Druhú priečku sme brali ako signál. Vždy sme končili ako prví, no napokon sa športové šťastie od nás odvrátilo a nevyhrali sme. Šport býva aj taký, že najlepší nemusí vždy zvíťaziť. Nie je to poverčivosť, ale stalo sa nám to dvakrát, takže sme sa poučili,“ dodáva Mano.
Po základnej časti skončil Bunker na druhom mieste, a tak bolo jasné, že s najväčšou pravdepodobnosťou narazí v semifinále na Double team. Ten bol asi najťažším súperom. Pri výhrach nad ním narástlo hráčom sebavedomie a potvrdili, že vedia hrať veľmi dobre aj pod tlakom. Chuť vyhrať prehratý zápas v poslednej chvíli majú vyspelé mužstvá, medzi ktoré Bunker určite patrí. Prišlo finále s Popperom a opäť výhry, takže bilancia majstra v play off bola samé víťazstvá. Čo rozhodlo podľa hráčov Bunkra finále? „Asi väčšia zohranosť a hra na tri kompletné päťky. V závere sme vždy súpera fyzicky predčili, čo bolo rozhodujúce. Hoci sa dvakrát predlžovalo, vždy sme dotiahli zápas do víťazného konca. Každý hráč dal kus seba, čo sa odrazilo na sile mužstva.“ V budúcej sezóne by mal zostať káder pohromade, možno ho „zasiahnu“ malé zmeny.
Hráči i vedenie klubu chcú však získať medailu, a bez rešpektu tvrdia, že tú najcennejšiu. „Bez zázemia sa nedá robiť žiadny šport. Chcem sa poďakovať za dobré zázemie nášmu Čačíkovi, o ktorom dúfame, že si nájde v budúcej sezóne čas a zahrá si s nami. Vďaka patrí hráčom a za pochopenie našim manželkám a priateľkám, ktoré nám vytvorili pohodu, ktorú sme zužitkovali v zápasoch,“ dodáva Mano.
Káder Bunkra v sezóne 2003/2004 tvorili: P. Buliš, M. Michalec, M. Mišovec, K. Šamaj, P. Jankoviech, J. Pavlus, R. Pavlus, R. Gazdík, J. Kašuba, J. Šimko, I. Pokorný, M. Tománek, P. Pavlík, R. Ďuriš, Ľ. Švirec, R. Lacko, I. Kocan, R. Gašo, M. Mišút, Miloš Stráňovský, Michal Stráňovský, J. Hulák, M. Cingel. (mk)
