Spomienka na dušpastiera a publicistu Floriána Sabu V Predhovore Lexikónu katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000) ako zrkadle duchovných otcov, ktorí sa popri vlastnej pastoračnej práci činne zapájali aj do veľkej kultúrotvornej línie našich dejín, sa pripomína, že nie sú vynechaní ani pracovníci „menšieho formátu“. Bolo by nespravodlivé dovoliť, aby sa na nich zabudlo, veď v slovenskej histórii bývali obdobia alebo situácie, keď práve tzv. drobná práca medzi ľudom mala ďalekosiahly pozitívny účinok a prinášala potrebný úžitok: kultúru národa (i cirkvi) netvoria iba „generáli“, ale aj mnohí - premnohí „pešiaci“.
Medailón z pera historika R. Letza – ihneď prvý pod písmenom „S“ spomedzi viacerých postáv s menom Sabo (tiež Sabó, Szabó) – spomína kazateľa a náboženského publicistu Floriána Sabu (31. 3. 1913 Šúrovce, okr. Trnava – 2. 5. 1984 Veľký Klíž, okr. Partizánske): v našich dňoch uplynulo 90 rokov od narodenia, na budúci rok 20. výročie jeho smrti, keď v rokoch 1938-41, hneď po kňazskej vysviacke (8. 5. 1938), prvým kaplanským miestom sťa „prvou láskou“ kňaza bolo mu mestečko na ľavom vážskom brehu pod Manínom. Pri tejto príležitosti dozvedeli sme sa od nitrianskeho sídelného kanonika Mons. ThDr. Ladislava Belása (1930) – milochovského rodáka, ktorého Sabo ako mladý kaplan učil, že bola to práve táto „veľká kňazská duša“ s postavou malého človiečika, čo „prostredníctvom blížneho, obyčajného človeka sa snažila plniť si svoje poslanie“: fotografia novokňazov z mája ešte predvojnového roku bola zverejnená v časopise Svornosť. K obrázku bol pripojený text, ako všetci čakajú novokňazov – malé nemluvňatá, školská mládež, mládenci a devy, otcovia a matky, starci, chorí, trpitelia tela i duše a mnohí iní, lebo oni sú tí, ktorým bolo povedané: „Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás ...“
Biskupským rozhodnutím novokňaz Sabo bol určený za kaplána do Považskej Bystrice, ktorú vtedy viedol agilný dekan – farár, neskôr čestný kanonik Štefan Bergendy ...
Bystrica bola stará farnosť ešte z 13. storočia, s chudobným ľudom. Farnosť mala deväť filiálok, niektoré boli vzdialené od farského kostola aj viac ako desať kilometrov. Ráno v advente a v pôste nebolo zriedkavosťou, že sa okolo spovedníc tlačilo aspoň dvesto päťdesiat ľudí. Bolo treba chodiť za chorými do vzdialených osád, bolo treba vyučovať v školách. Do života takejto farnosti sa zapojil nový kaplán.
Život bystrickej farnosti bol teda značne rušný...
Kaplán Sabo bol dobrým učiteľom náboženstva. Katechizmus vykladal zreteľne, názorne. Vedel na tabuľu zručne kresliť. Veľmi sa tešil, keď som mu neskôr rozprával, ako kreslil mládenca naimského na mároch, ako kresbou znázornil vieroučnú pravdu, že ľudská duša je nesmrteľná. Využíval husle pri nacvičovaní cirkevných piesní. Venoval sa šíreniu misijných ideí, prinášal obrázky z misií. Mám v živej pamäti, ako pripravoval dietky na prvé sv. prijímanie...
Kaplán Sabo sa prejavil ako výborný organizátor: v tom čase po farnostiach, dedinách a mestečkách zakladali sa skupiny SKM – Združenia katolíckej mládeže ...
Činnosť SKM bola veľmi živá. Jeho úlohou bolo nábožensky a kultúrne podchytiť mládež, konali sa rôzne akcie, bolo by treba prelistovať ročníky Svornosti 1939–40. Veľmi často priam do očú bije nadpis Z považského kraja. Našli by sme tu pravidelné spravodajstvo z Bystrice a okolia. Kto iný tie správy posielal ako tunajší kaplán? Medzi deťmi a inde využíval svoj organizačný, prednáškový a hudobný talent.
Počas jeho pôsobenia v Považskej Bystrici prechádzal kostol Navštívenia P. Márie veľkou prestavbou...
Tesne predtým sa vybudoval Katolícky dom, rím. kat. ľudová škola „pri cintoríne“ i farský kostol (1940 – 41). Vtedy tu slávil primície miestny rodák - novokňaz Vojtech Štrbák. Sabo nám o nich nadšene rozprával v škole. Od tohto vyučovania sa datuje moje kňazské povolanie. Bol to on, čo mi pomohol dostať sa na nitrianske gymnázium a tak sa pomaly uskutočňoval Boží plán s nami.
Ako poslednú slávnosť svojho účinkovania na strednom Považí zorganizoval Deň SKM vo filiálke Milochov...
Bolo to v nedeľu 22. júna 1941. Na voľnom priestranstve slúžil sv. omšu, ktorú doprevádzal štvorhlasný spev dievčat. Nechýbal popoludní ani kultúrny program. Účastníci boli nadšení. Do konca života skrášľovala jeho písací stôl soška Krista pod krížom ako spomienka na Milochov.
V tom čase začala vojna Nemecka proti Rusku. Po trojročnom pôsobení v Bystrici, cez letné prázdniny kaplán Sabo odchádza do Nitry, zanechajúc po sebe hlboké spomienky u farníkov.
Na dolnomestskej fare bol šesť rokov kaplánom, roku 1947 ho vymenovali za správcu farnosti v Kovarciach, od roku 1953 až do smrti účinkoval ako farár vo Veľkom Klíži a všade bol obľúbeným dušpastierom.
Už ako bohoslovec prispieval do časopisu Kráľovná sv. Ruženca. Krátke príspevky informatívneho a náboženského rázu adresoval nitrianskemu týždenníku Svornosť a farskému časopisu Naša nedeľa, kde mu uverejnili desiatky sviatočných príhovorov. Patril k prispievateľom Katolíckych novín a Duchovného pastiera a zbierkou Siedmy deň Pánovi (1945) v redakcii spolkového svätovojtešského vydavateľstva obohatil slovenskú homiletickú spisbu (nyi)