Na rozvoj cestovného ruchu netreba luxusné hotely a prímorské oblasti Letná turistika v Chorvátsku sa síce už blíži, ale doteraz boli na pobreží v prevádzke len väčšie hotely. Prilepšovali si organizáciou rôznych sympózií či medzinárodných seminárov. Ich účastníkom, samozrejme, treba ponúknuť niečo typicky chorvátske. Tak ako náročnejším turistom, ktorým nejde len o morské vlny. Takže, čo takto poldňový výlet zo Splitu na gazdovstvo Melvanovského rodinného klanu do bohom zabudnutej horskej dediny Gornje Utore? Okrem iného aj pre odpoveď, ako sa tiež môže robiť u nás stále len chabo začínajúca vidiecka turistika.
Orechovica a pampúšky
Po asi dvojhodinovej túre plnej horských serpentín zastavia naše dva luxusné autobusy na začiatku spomenutej osady. Ku skupine hospodárskych stavenísk treba prejsť ešte kilometer pešo po poľnej ceste. Z okolitej pasienkovej pôdy posiatej kameňmi a plnej zoschnutých minuloročných bodliakov vykukuje prvá tráva. To už ale uprostred ohrád pre dobytok, ktoré sú postavené z naukladaného kameňa, vidieť prestreté stoly. Nuž, nič po dlhej ceste a v ešte chladnom vetre nechutí viac, ako pohárik doma pálenej orechovice alebo gazdovskej rakije. Mladá pani Melvanová je oblečená v kroji. Nalieva, len sa tak práši. Jej šesťročný syn ponúka ešte teplé pampúšky a olúpané vlašské orechy. Mile Melvan, ktorý sa už stihol naučiť po nemecky a anglicky, dáva turistom výklad o tunajšej nehostinnej prírode, dobrých ľuďoch. Ukazuje i viazaničky sušených liečivých rastlín. ,,Tak – tieto sú dobré proti kašľu a tuná tieto účinkujú na potenciu...“ smeje sa, a s ním všetci ostatní. Len starý dedo Melvan, partiarcha rodu, nemá na takéto turistické novoty čas. Dôstojne príde, po chorvátsky pozdraví, pripije si a ďalej sa venuje svojmu dobytku.
Pleseň a víno
Po pár štamperlíkoch tridsiatnik Mile pozýva všetkých do rodinnej výrobne známej chorvátskej sušenej šunky. Po poľnej ceste sa treba vrátiť do dediny. Orechovica a rakija už účinkujú, takže pozor na výron členka! K Melvanovcom je to na horný koniec ešte pol kilometra. ,,Jéééj – somáriky,“ počuť z úst nemeckých návštevníkov. Nuž, človek by neveril, koľko inak inteligentných a spoločensky vysoko postavených mužov sa chce odrazu odfotografovať s obyčajným somárom. No a mestské dámy, inokedy tak úzkostlivé na hygienu, sa odrazu láskajú s okolo pobehujúcimi dedinskými mačkami. Skrátka – príroda je veľká a príťažlivá čarodejka - a s rakijou ešte väčšia.
A sme v sušiarni šuniek, čo je zlatý klinec programu gazdu Mile Melvana. Bravčové stehná, ktoré najskôr ležali dvadsať dní v slanom náleve, tu visia v miernom prievane aspoň tri mesiace. Sú ich tu asi tri stovky. ,,Bŕŕŕ, však sú celé plesnivé...“ počuť zdesený hlas jedného z osemdesiatich turistov. ,,Lenže tak to má byť. Bez špeciálnej povrchovej plesne by naša šunka nemala tú správnu chuť,“ prízvukuje Mile Melvan. Potom tú najchlpatejšiu plesnivú šunku zvesí z háku. ,,Prosím za mnou do mojej pracovne,“ pozýva hostí.
V priestrannej, no mimoriadne útulne pôsobiacej miestnosti, sa pravidelne odohráva aj finále turistických návštev jeho gazdovstva. Kým si niektorí hostia obzerajú zarámované rodinné fotografie, alebo si odskočili na stopercentne čisté toalety, Mile na veľkom drevenom stole, zoškrabuje zo sušeného mäsa nie najchutnejšie vyzerajúcu pleseň. Potom už spod jeho noža odpadávajú kúsky lahodnej šunky. ,,Na zdravie, dobro došli“ pripíja všetkým. Obíde aj tých, čo ostali sedieť na laviciach v predsieni, lebo v pracovni predsa len miesta nie je dosť. Netreba pochybovať ani o tom, že krčahy dobrého vína z chorvátskej Dalmácie sú stále naliate doplna. Na stoloch sa belie kozí syr, nechýbajú ani papriky a paradajky.
Med a rozlúčka
Je pravda, Mile Melvan musí mať veľmi dobré kontakty na cestovné kancelárie. Styky má aj na armádu či štátnu správu a jej hostí. Inak by do takejto pustatiny hostia zablúdili len veľmi ťažko. O to však ide – aby cudzinci utratili groš aj mimo hlavných turistických centier. No a keď už sú tu, treba to využiť. Ak bol totiž náš zájazd doteraz hradený organizátormi medzinárodného kongresu, pred odchodom je čas aj na osobné nákupy za vlastné. ,,Nech sa páči, lesný med, domáca rakija, črpáky...“ láme domáca pani nemčinu, chodiac pomedzi spokojných hostí. Samozrejme - netreba pozerať na to, že fľaše domáceho alkoholu nemajú nalepený štátny kolok. Pýtať si pokladničné bločky za kusy delikátnej sušenej šunky by bolo tiež smiešne. Veď sme na vidieckej turistike, no nie? Aj ceny sú pohyblivé. Zrejme podľa odhadu čipernej gazdinky. Tentoraz je fľaša vína za desať euro. Za sedemdecový pohár medu pýta sedem euro, jednoduchý črpák vychádza na pätnásť. Jej odhad bol dobrý. Nikto nezjednáva. Hostia z bohatšej časti Európy nadšene nakupujú.
Snáď sa takejto nie zložitej vidieckej turistickej ,,politike“ čoskoro naučíme aj my na Slovensku. Je založená na národnej originalite, európskom servise a dobrosrdečnosti. Mimochodom, chvalabohu, že ten ,,kapurkový“ rozlúčkový pohár rakije od srdečne sa lúčiacich Melvanovcov, ktorý nám naliali až vo dverách autobusu, bol vtedy už naozaj ten posledný...“ (pv)