Každá záľuba si vyžaduje svoj čas i priestor. V prípade Antónie Dvorščíkovej z Považskej Bystrice je však náročná na oboje. Stačí sa pozrieť na množstvo šúpolienok, ktoré už zhotovila a každý si dokáže predstaviť, koľko na ne potrebovala materiálu. „Škatuľami so šúpolím mám založený celý byt. Možno aj preto sa nechcú deti venovať tejto záľube, lebo keď sa rozhliadnu po našom dvojizbovom byte, hneď ich prejde chuť,“ smeje sa. „Ale keď potrebujem nazbierať šúpolie, pomáhajú mi. Chodím naň na Dolniaky, kde je kvalitnejšie ako u nás na Horniakoch. Najlepšie je z veľkej kukurice a priamo z koreňa.“ Pod rukami A. Dvorščíkovej nevyrastajú len klasické postavičky. „Snažím sa, aby moje práce stvárňovali život na dedine v jednotlivých obdobiach a preniesť niečo z tejto histórie aj do súčasnosti. Veď dnes už deti ani nemôžu vedieť ako sa napríklad tkalo plátno. Keď pripravujem výstavu, snažím sa, aby na nej boli remeslá od jari až do Vianoc. Kováčska dielňa, mlátenie, páranie peria...,“ pokračuje. Časť takýchto ucelených zostáv mala nedávno aj na výstave v Dubnici: „Nemohla som zobrať všetko, pretože by som potrebovala oveľa, oveľa viac miesta.“ A. Dvorščíková sa vyrábaniu šúpolienok venuje už tridsať rokov. Najprv len jednoduché, postupne začali pribúdať i zložitejšie postavičky a ucelené zostavy. Zoznámiť sa s nimi mohli nielen Dubničania. Vystavovala ich aj v považskobystrickom Mieri, Púchove, Záriečí. (vž)
