Dá sa polemizovať, či je päťdesiat rokov priveľa, či primálo. V ľudskom živote určite, v živote školy možno až tak nie, aj keď... Gymnázium v Považskej Bystrici je ako loď, ktorá nabrala za polstoročie trochu vody, niekedy snáď vybočila zo žiadaného smeru, no nikdy sa nepotopila. Na jej palube sa vystriedalo množstvo plavčíkov, kapitánov i dôstojníkov. „Za pôsobenie gymnázia prešlo jeho lavicami šesťtisíc absolventov, z ktorých najstarší majú šesťdesiatpäť rokov,“ začali netradičnú výstavu v priestoroch školy pri príležitosti jej okrúhleho výročia bývalé absolventky I. Posluchová a P. Labudíková. Gymnázium sa zmenilo na galériu, v ktorej sa mohli návštevníci pokochať výtvarnými prácami, hudbou či spevom svojich „odchovancov“ . „V škole sa mi veľmi páčilo, o čo sa zaslúžila i unikátna atmosféra, ktorá na vysokej škole chýba. Zmes všeličoho mala svoj smer i zmysel,“ povedal Pavol Knapo, študent architektúry, prezentujúci sa štúdiami Považskej Bystrice. „Náhodou som sa dostala školu, ktorá neskôr určila môj ďalší život. Ťažko je dnes porovnávať naše študentské roky so súčasnými, nás a dnešných študentov. Je to iné a predsa svojím spôsobom rovnaké,“ povedala autorka zaujímavých knižných ilustrácií a ikon Alena Teicherová. Podobný názor mala i vystavovateľka šperkov a súčasná riaditeľka ZUŠ-ky I. W. Kráľa Zlatica Plešková. Okrem nich sa prezentovali i súčasní študenti, ktorí si však na svoju vernisáž budú musieť trošku počkať. Rôzne zastavenia pokračovali spevom Márie Martincovej s hudobným sprievodom Juraja Bielika pred trinástou komnatou. V nej sa vyznala zo vzťahu ku gymnáziu i Petra Labudíková, študentka filozofickej fakulty. „Zmenil sa môj pohľad na život a je mi ľúto, že sem už nepatrím.“ Chvíľka ticha a spomienok patrila i tým, ktorí sa osláv nedožili alebo nemohli prísť. Medzi nich patrila aj zaneprázdnená Naďa Fecaninová, za ktorú prevzala kvietok mama. Medzi hudobným občerstvením klaviristu Martina Uríka a saxofonistu Michala Brósku sa poďakovali absolventi pedagógom a naopak. „Cítim sa ako na udeľovaní Oscarov,“ konštatovala s úsmevom Margita Buociková, ktorá mal „pod palcom“ prípravu celého programu. Záverečné slovo patrilo riaditeľke Mgr. Ľudmile Porubskej . „Našou nezastupiteľnou a nenahraditeľnou úlohou je vychovávať mladých ľudí. Bez poézie slova či výtvarného umenia by svet nič neznamenal, nemal by dušu. Snažíme sa preto odkryť talenty a vytvoriť im pôdu. Keď prepláva po hladine loď, jej stopa sa po chvíli stratí. Tá po našich študentoch zostane natrvalo.“
