striedala vari tisícka účinkujúcich Dubnica nad Váhom - Spojenie Dubnica a folklór v mnohých automaticky evokuje súbor Vršatec a meno Mikuláša Senku, ktorý zohral pri jeho formovaní významnú úlohu. Počas svojej päťdesiatročnej histórie sa vpísal do povedomia nielen vo svojom regióne, ale i v zahraničí.
Názov podľa
neďalekého Vršatca
Keď začalo spolu účinkovať niekoľko spevákov, nikto ešte netušil, že postupom času z neho vznikne známy folklórny súbor. Neskôr sa zo speváckej skupiny stala spevácko-tanečná, ktorú sprevádzala harmonika. Hudobný sprievod po niekoľkých rokoch nahradila cigánska muzika a začali prichádzať aj prvé úspechy. Nový súbor potreboval meno. Návrhov bol viacero, ale napokon zvíťazil ten, ktorý dal Radko Rozum. Vršatec už nebol len názvom hradu, ale aj folklórno-tanečnej skupiny.
Pôsobenie Mikuláša Senku
Súbor sa postupne formoval, upravoval a rozširoval repertoár. V roku 1967 sa Dubničanom podaril husársky kúsok. Mikuláš Senko, ktorý mal byť vedúcim SĽUK-u, dal napokon prednosť Vršatcu. „Už na začiatku jeho pôsobenia súbor prešiel veľkými zmenami. Za šesť mesiacov kompletne prepracoval program, ktorý prispôsobil zájazdu do Francúzska. Počas jeho pôsobenia v našom meste začal Vršatec dosahovať najväčšie úspechy, ktoré ho zaradili tam, kam patrí dodnes - medzi najstaršie kolektívy, ktoré majú zvučné meno doma i v zahraničí,“ hovorí súčasný umelecký vedúci súboru Jozef Martinka. „Ja osobne som s ním nepracoval, pretože v tom čase som tancoval v trenčianskom súbore Družba. Do Vršatca ma volali viackrát, ale v Trenčíne sme mali dobrú partiu, tak sa mi príliš nechcelo. Napokon ma však pán Lehotský, vtedajší umelecký vedúci, prehovoril. Najprv som iba tancoval, potom som sa stal tanečným pedagógom a po revolúcii umeleckým vedúcim. Už som s touto prácou aj štyrikrát končil a opäť sa vrátil späť. Ako každý, kto má túto robotu rád,“ smeje sa. „Občas mám všetkého plné zuby, vtedy si spomeniem na niektoré zážitky, na veselé chvíle a zas ma to prejde. Napríklad ešte za socializmu sme išli na zájazd do Francúzska. Keďže sme chceli ušetriť, každý si zobral so sebou „svačinu“. Hľadali sme miesto na večeru, že si niečo uvaríme, zjeme. Videli sme čistinku, tak sme sa tam upelešili. Čo čert nechcel, zastavili sme sa na americkej základni v Nemecku. Zrazu nás obkolesili americkí vojaci. Chvalabohu, boli prívetiví a nechali nás najesť sa. Na oplátku sme im aspoň zaspievali a zatancovali.“
Na pôsobenia M. Senku v Dubnici si spomína aj bývalá členka súboru Anna Zajacová: „Bol to úžasný človek. Zároveň bol veľmi náročný na každého. Ak sa mu niečo nepáčilo, tanečníka jednoducho vyhodil. Človeka tým vlastne prinútil, aby vydal zo seba to najlepšie.“ A. Zajacová taktiež pôsobila najprv tri roky v trenčianskej Družbe, no potom ju stiahli do Vršatca. „Škoda, že som musela skončiť. Jednoducho sa nedalo zosúladiť prácu a záujmovú činnosť. Rada si spomínam na Dubnicu. Ženská časť tvorila výborný kolektív a môžem povedať, že sa stretávame doteraz štyri-päťkrát do roka. Najprv nás bolo len šesť. Postupne sa k nám pridávali ďalšie dievčence a teraz nás je už sedemnásť.“
Repertoár sa rozrastá
Čo sa týka ďalšej tvorby, súbor si k novým programom pozýva autorov alebo choreografov z rôznych regiónov Slovenska. „Nie každý má taký prehľad ako páni Senko, Nosáľ z Lúčnice, ktorí sú kapacitami. Tých, ktorí sa podieľali na formovaní hudobnej časti súboru, bolo viac. Napríklad Svetozár Stračina alebo pán Tonkovič, v prvopočiatkoch prof. Nosáľ,“ vysvetľuje J. Martinka. Choreograf je základ, ale bez tanečníkov neurobí nič. „To je pravda. Spomenúť však tých, ktorí stáli v začiatkoch alebo počas existencie súboru pomáhali pri získavaní jeho mena, a pritom zabudnúť na niekoho, by bol hriech,“ diplomaticky odpovedá umelecký vedúci. „Za päťdesiat rokov sa ich vystriedalo okolo tisícky. Presný počet členov súboru sa azda ani nedá zistiť, pretože v kronike sú zapísaní len tí, ktorí minimálne dva roky nepretržite účinkovali. Rekord v členstve však určite patrí zakladajúcim členom - Flórke Ladeckej, ktorá doposiaľ robí pre súbor administratívnu robotu a krojárovi Jaroslavovi Bulišovi.“
Program, ktorý zostavil Mikuláš Senko, je pre súbor stále aktuálny. Niektoré tance sú v repertoári stále, pribúdajú nové. „Máme tance zo všetkých regiónov Slovenska. Aj program k oslave päťdesiatky je vlastne prierezom slovenského ľudového tanca - z Tekova, Myjavy, Pozdišoviec, Zemplína, Raslavíc, Gemera, Hriňovej, Terchovej, tanec zo Suchej Hory... Každý je náročný. Jednotlivé tanečné čísla musia „rezať“, mať dynamiku od začiatku, dejovú zápletku, scénické podfarbenia. Samozrejme aj príslušné kroje. V našej šatnici máme takmer tri desiatky druhov krojov z rôznych častí Slovenska. Je to veľký záber, ale z akej oblasti máme tance, také kroje potrebujeme. A taký súbor ako Vršatec musí mať originálne oblečenie, aj keď to vždy nemôže byť pravý originál, lebo niekedy obliekanie do neho trvá aj hodinu a tanečníčky musia byť prezlečené do ďalšieho kroja za tri minúty. Kroje obnovujeme podľa toho, aký je program, nová choreografia. Tá by mala pribudnúť každý rok. Napríklad teraz sme k výročiu pripravili tri nové choreografie z rôznych oblastí – jeden štrnásťpárový tanec, jeden desaťpárový a jeden trojpárový. Chýba nám ešte pozdišovský kroj, ten sme si požičali, tekovský nám šili priamo v Tekove,“ hovorí J. Martinka.
Jubilujúci Vršatec
Od roku 1953, kedy sa datuje vznik súboru, uplynulo už okrúhlych päťdesiat rokov. Na oslavy tohto jubilea sa Vršatec pripravoval už dlhšiu dobu. Pripravil si spomínané tri nové choreografie, pozval i bývalých členov. „Snažili sme sa, aby sa prezentovali všetky generácie Vršatčanov, od roku 1953 až doposiaľ. Alfou a omegou programu bol tanec z gemerskej oblasti, ktorý „postavil“ pán Senko. Záverečné vystúpenie symbolizovalo stretnutie všetkých generácií. Na pódiu stáli vari tri desiatky párov, pod ním ďalšie dve desiatky bývalých i súčasných muzikantov,“ opisuje galakoncert. Medzi účinkujúcimi bola i Ľudmila Chmelinová. Po rokoch sa opäť vrátila na pódium medzi tých, s ktorými kedysi tvorila zohratú partiu. „V súbore som bola od roku 1959 do roku 1964. No potom som sa vydala a prišli iné povinnosti. A aké mám spomienky? Jój, tých je veľa. Bolo nám veselo, zaspievali sme si, zatancovali. Rada si na tie časy spomínam. A nie som sama. Naša partia sa doposiaľ každých päť rokov stretáva, takže spomienky sú pre nás stále živé. Teší ma, že súbor si dobré meno stále udržiava a má výborných tanečníkov, spevákov, muzikantov.“
Tieto jej slová možno považovať aj ako symbolický prípitok k okrúhlinám Vršatca, ktoré si pripomenul minulý týždeň niekoľkými vystúpeniami. Počas svojej existencie dosiahol nejedno ocenenie. Toho sa mu dostalo aj od dubnickej verejnosti. Aj to je dôkazom, že jeden z najstarších súborov na Slovensku vôbec „stredný“ vek nepociťuje. Viera Žaludková
