rád. Či už pre dobré slovo, pomoc, radu. Medzi takýchto ľudí bez rôznych príkras možno zaradiť i Mgr. Sidóniu Lackovú, ktorá, hoci je už štyri roky v dôchodkovom veku, ešte stále vštepuje deťom v základnej škole v Udiči základy rodnej slovenčiny.
Štvrtok 27. marca bol jej veľkým dňom, pretože v Žiline spolu s dvadsiatkou kolegov z celého Slovenska preberala z rúk ministra školstva Martina Fronca jedno z najvyšších ocenení, aké môže pedagóg dostať – Malú zlatú Gorazdovu medailu. To bol dôvod, aby sme „našu“ pani učiteľku, lebo tak ju dodnes volajú jej bývalí žiaci, postavili pred pomyselnú školskú tabuľu a zaspomínali spolu s ňou na doterajšiu učiteľskú kariéru. „Už od ôsmej triedy som túžila ísť študovať na pedagogickú školu. V Dolnej Marikovej učili vtedy väčšinou nekvalifikované učiteľky, no potom prišla nová generácia šikovných učiteľov, ktorí nám veľa dali, a tak som ich chcela nasledovať. Vyštudovala som slovenčinu a dejepis a po ukončení školy nasledoval návrat do rodnej obce. Spočiatku som sa trochu obávala, ale nakoniec z toho bolo 36 rokov vyučovania na druhom stupni. V roku 1989 som sa stala riaditeľkou, ktorou som ostala až do dôchodku.“
Nielen školou je človek živý a k marikovskej škole patrilo i divadlo. „Snažila som sa kolegyni, ktorá viedla divadelný krúžok, pomáhať. Výsledkom bolo viacero víťazstiev v súťažiach. Mňa skôr zaujímal folklór a ľudové tance, ktoré potom vystriedala metodická práca a nakoniec som zakotvila v riaditeľni.“
Mgr. Lacková pôsobila aj ako vedúca okresnej predmetovej komisie dejepisu a svoje skúsenosti z návštev škôl vtedajšieho stredoslovenského kraja odovzdávala v okrese. V Dolnej Marikovej pomáhala aj manželovi, ktorý žal úspechy s družstvom mladších dorasteniek v hádzanej. No rôčky pribúdali a v roku 1999 odišla na zaslúžený odpočinok. Lenže...
„Roky za katedrou ubehli ako voda a mne ostalo zrazu iba ich hodnotenie. Hoci táto práca nebola dostatočne ocenená, ak by sa dal čas vrátiť späť, opäť by som si vybrala „učiteľovanie“. A tak som ešte rok u nás vypomáhala. Keď ma však po roku požiadali z Udiče, že im chýba kvalifikovaný dejepisár, prijala som. Po čase ma riaditeľka Mgr. Marta Orgoníková uprosila, a tak som sa opäť k slovenčine vrátila.“
Vzťah učiteľa a žiaka je väčšinou trvalejší a aj po rokoch je si čo povedať. „Stretávam sa s nimi pri rôznych príležitostiach, ale čo som rada, nikto mi zatiaľ do očí nepovedal, „mne ste niekedy ukrivdili“. Z mojich žiakov je množstvo vysokoškolákov, ďalších som pripravovala na stredné školy. Nikdy som nepristupovala k žiakom nadradene, vždy sme sa radšej dohodli a medzi nami vládlo porozumenie. Uvediem malý príklad. Voľakedy sa vo veľkom vykrádali školy, no našu školu, kde som bola riaditeľkou, nevykradli.“
Kým iné ženy sa vo voľnom čase venujú kvetom v záhradke, záhradkou pre Sidóniu Lackovú bola vždy škola a kvetmi deti, o ktoré sa s láskou starala.
Čo ju však dodnes trápi, je postoj ľudí k učiteľom. „ Prácu každého, od prvého až po posledného, by si mali vážiť všetci a najmä tí, ktorí sa tvária, že všetkému rozumejú.“
Jozef Šprocha
