ala klubovňa kina Mier v Považskej Bystrici školákov z Brvništa a strednej odbornej školy. Príčinou bola beseda so spisovateľom Pavlom Fleischhackerom. Rodák z Modry nezaprel v sebe slzy pri vyslovení myšlienky, ktorá by zabolela kde-koho: „Som rád, že Považská Bystrica i Púchov na mňa nezabudli. Bohužiaľ, Modra už dávno.“
Ako prvorodený syn vinohradníckeho robotníka dodržal nechtiac rodinnú tradíciu. Z pokolenia na pokolenie bol prvorodený Fleischhacker vždy Pavol. „Starý otec tradíciu porušil a na svet prišiel malý Janko. Pavol bol až druhorodený, ale osud chcel, aby Ján padol vo vojne, a tak všetko pokračovalo po starom,“ spomínal spisovateľ. Podľa neho si nik nespomínal, že by sa v rodine hovorilo nemecky, k čomu by nabádalo práve jeho priezvisko. „Nemám vysokú školu, a to, čo som zanedbal v škole, musel som prácne neskôr doháňať. Aj učiteľ hovorieval otcovi, že som síce šikovný, ale tá slovenčina... Zo slohu som mal jednotku, no z pravopisu pätorku. Na Záhorí sa hovorilo inak, čo som neskôr využil i v svojich knihách a poviedkach,“ spomína na detstvo P. Fleischhacker. Jeho spomienky sa upierajú i na roky strávené v Púchove, kde sa mladá rodina pustila do prestavby domu a kde začal navštevovať krúžok vedený Oľgou Zelkovou. „Vďačím jej za mnohé. Dokázala pritiahnuť aj budúce osobnosti. Neskôr som založil Klub púchovských autorov, ktorý však nemá dnes dôstojného nástupcu. Po večeroch som sa učil štylizovať vety a skladať poviedky.“
Názov prvotiny – Modranské biele prezrádza čitateľovi sám, „o čom bude reč“. Knihu venoval autor chorej manželke. Práve ona sa postarala o to, že vôbec vyšla. Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy mal na jedenásť rokov zakázanú publikačnú činnosť. Pomohla náhoda a pripravovaná kniha o výročí Púchova. „Mnoho listín a materiálov pochádzalo z Lednice. Tam som dostal myšlienku na ďalšiu knihu, ktorej pomohli na svet rozhovory so staršími občanmi. Cisárova pomsta však nevyšla ihneď. Po spracovaní mi oznámili, že nie sú peniaze. O niekoľko rokov neskôr mi odrazu na Vianoce zavolali, že „korunky“ sa našli!“ Každá kniha P. Fleischhackera prešla rôznymi martíriami. Na Modranské červené si musel požičať a po zaplatení honorára zistil, že za dvojročné úsilie dostal sto korún. „Nie je to však iba o peniazoch, aj keď... Ak nemáte sponzora, ťažko niečo vydáte. Táto situácia odradí mnoho autorov, a tak sa strácajú talenty. Povedal som si, že knihou Vojna ako remeň ukončím svoju činnosť. Paľo, Paľo, nikdy nehovor nikdy! A veru, začal som písať. Kým žijem, budem tvoriť,“ dodáva autor štyroch kníh.