čas. Pri niektorých však treba aj značnú zručnosť. Aspoň v prípade Anny Mikušcovej z Nimnice to určite platí. Jej zásluhou bábiky prestávajú byť hračkou pre deti a stávajú sa reprezentačnými. Každá z nich má na sebe oblečený ľudový kroj, ktorý vlastnoručne ušila a vyšila Anna Mikušcová.
Každý kroj je iný
Zbieraniu bábik sa venuje už niekoľko rokov. Podnetom pre jej záľubu bolo založenie speváckej folklórnej skupiny v Nimnici. „Potrebovali sme kroje pre členov skupiny. Väčšinu z nich som ušila sama. Ich zhotovenie zabralo nejednu hodinu. Nesťažujem sa, lebo už som na dôchodku a aspoň som mala čo robiť. No keď boli hotové, zrazu som mala veľa času, nevedela som čo s rukami, nohami. Tak som začala uvažovať, že by bolo dobré zanechať niečo aj pre ďalšie generácie zo starých kultúr odievania. Najviac sa mi na to pozdávali bábiky, a tak som začala šiť na ne kroje. Najskôr z domáceho prostredia, ktoré mi bolo najbližšie. Postupne som sa začala zameriavať aj na iné oblasti Slovenska. Inšpiráciu, podnety, ale aj poznatky som čerpala z kníh, fotodokumentácií, kalendárov... Najradšej by som bola, keby som mala kroje z celého Slovenska. Ale to nie je jednoduché, pretože ich ušitie je náročné a nie je ani dosť vhodného materiálu,“ predstavuje začiatky svojej záľuby A. Mikušcová. Veľkou výhodou bolo, že rada vyšívala a dlhoročné skúsenosti zužitkovala v plnej miere pri krojoch. No aj tak strávila pri nich mnoho hodín: „Nedá sa presne povedať, koľko trvá výroba jedného. Záleží na tom, aká náročná je výšivka na odevoch. Veľmi veľa výšivky je napríklad na krojoch v Púchovskej doline, či ženskom alebo mužskom. V iných regiónoch si výšivky akosi zľahčovali, nahrádzali ich lesklými pásikmi, stuhami...“
Do odevu každej bábiky vložila kus seba. Aj preto je pre ňu veľmi ťažké určiť, ktorá je jej viac alebo milejšia. Niektoré kroje musela urobiť dokonca dvakrát, lebo pri častom vystavovaní sa poškodili. Napríklad vajnorský. „Chcela by som zbierku rozšíriť o kroje z východného Slovenska, sliačsky a tiež tekovský. Najmä ten mi leží na srdci, lebo som ho sľúbila jednému pánovi farárovi v Austrálii,“ hovorí.
Vráti sa ešte do Austrálie?
Vzápätí si zaspomínala aj na pobyt na tomto kontinente. Ako sa dozvedeli na opačnom konci zemegule o jej záľube? „S krojovanými bábikami som pochodila nejednu výstavu. Viackrát mi povedali, že sú krásne a mala by som ich ukázať aj v iných regiónoch alebo štátoch, čím ma vlastne inšpirovali. Raz som čítala v jednom časopise o multikultúrnom festivale v Austrálii, ktorý poriadala slovenská veľvyslankyňa. Tak som si dovolila napísať jej, či by nemali záujem o výstavku bábik s krojmi, pretože tam žije veľa Slovákov. A verte či neverte, pozvali ma. Pôvodne som mala ísť s trenčianskym súborom Družba. Ten však návštevu odvolal, a tak som zostala sama. Priznám sa, že tej diaľky som sa veľmi bála, neovládam ani jazyky. Pani veľvyslankyňa ma však prehovorila. Bol to krásny zážitok, ale na dvadsaťdvahodinovú cestu určite nezabudnem. V Austrálii som navštívila viaceré mesta. Musím povedať, že všade sa perfektne o mňa starali. Jazyková bariéra vôbec nebola problémom. Užili si aj bábiky. Jedenásťkrát som ich vykladala, aranžovala. Našťastie, nič sa im nestalo ani počas letu, ani výstav. Ohlas bol obrovský, mnohí Slováci si našli svoje kroje a veru objavili sa aj slzičky pri spomienke na rodnú vlasť. Tí, ktorým ich kroje chýbali, ma prosili, aby som prišla ešte raz a doniesla aj kroje z ich oblasti. Darovali mi preto bumerang, aby som sa vrátila ako on. Slováci v Austrálii boli síce vynikajúci, pochutnali si na našej strave, pretože som pre nich uvarila kapustnicu a vysmažila šišky. Správali sa ku mne, akoby som bola jednou z nich. No neviem, neviem. Aj keď som sa tam cítila ako doma, diaľka ma odrádza,“ končí svoje rozprávanie A. Mikušcová.
Viera Žaludková
