tudentov trpí fóbiou na školské lavice. Lekári zistili, že baktériou rýchlo šíriacej sa epidémie je „systém“ niektorých našich vyučujúcich. Nebezpečná nákaza sa prenáša vzduchom, najmä v objektoch školy. Príznaky sú vo všetkých doteraz zistených prípadoch rovnaké. Nik si však neuvedomuje vážnosť choroby, kde môže dôjsť k trvalému poškodeniu osobnosti a neskôr aj mozgu. Doteraz je na Slovenku zaznamenaných niekoľko miliónov prípadov. Infikovaní študenti vystrašene opisujú svoje nepríjemné pocity, keď sa každé ráno prebúdzajú a so strachom v očiach a dušičkou malou ako zrnko hrášku, vchádzajú cez vstupné dvere do „jamy levovej“, kde už na nich nadšene čakajú učitelia s heslom: „Učením učíme učiacich učenému učivu,“ čo sa zdá normálnemu žiakovi nenormálne. No keď si na to trocha posvietime a pozrieme odborne neodborným okom, pochopíme, že toho vlastne veľa nechcú. Len aby sme boli múdri, inteligentní, disciplinovaní, skúsení, vnímaví, chápaví a mali hlavu plnú latinsko-nemecko-anglicko-francúzskych výrazov. Aby sme sa vedeli orientovať vo fyzikálno-chemicko-biologickom svete plnom poučiek a iba niekedy praxe, ktorá sa samozrejme od nás očakáva. Aby sme si aktuálne poznatky aktuálne automatizovali. Musíme ovládať všetky jazyky sveta, prispôsobiť sa cudzím civilizáciám, ktoré o našej existencii možno ani netušia. Stará múdrosť hovorí: „Koľko jazykov vieš, toľkokrát to popletieš.“ Často sú učiteľské praktiky nesprávne, ako aj systém, ktorý ich riadi. Niekedy prehnane pedantne nútia k učeniu dlhých, často zbytočných zákonov, poučiek, viet či zložitých výrazov, ktorým sa občas nedá ani porozumieť, ale musíte ich stopercent ovládať. Sú pre naše hlavičky príliš zložité, no veľakrát aj nelogické. Tak sa z učenia, ktoré má byť zaujímavým, stáva mučenie študujúcich neviniatok. Topíme sa v mori kníh, kde nám málokto hodí záchranné koleso. Dnes žiak či študent kráča do školy a spieva si: „Nedá sa ujsť, pred trestom neutečiem!“ A čo nato naši učitelia? „ Aj tak sme stále frajeri!“ Neustále samé príkazy, zákazy a nariadenia: „Seď! Píš! Ticho!“ Za chvíľu budeme počuť: „Prestaň dýchať!“ A čo my na to?“ „Tak dosť!“ Každému žiakovi, či študentovi s priemernými, alebo podpriemernými schopnosťami všetko ide riadne na nervy. Zbytočné stresy, nervy, strach z hesla: „Hustíš, hustím, hustíme!“ Z tisíciek myšlienok tlačených do našich malých hlavičiek dochádza k pleteniu jedného cez druhé. Nevedie to nikam, iba ak na osobné konzultácie u vopred objednaného psychológa, ktorý nám po dôkladnom vyšetrení objedná lôžko v miestnom blázinci. Čím viac sa učíme, tým menej vieme! Všetka česť dobrým pedagógom! Katarína Trníková